Nemecká 1945

EDIT Studio v spolupráci s RTVS a s Múzeom SNP v Banskej Bystrici pripravuje dokumentárny film, ktorý je venovaný ľuďom zavraždeným vo vápenke v obci Nemecka v januári 1945. Väčšinu z nich tvorili občania židovského vierovyznania, Rómovia,  príslušníci domáceho odboja, ruskí, ukrajinskí, francúzski a belgickí partizáni…
Hľadáme príbuzných zavraždených ľudí, ktorí žijú na Slovensku, v krajinách EÚ, v Izraeli, USA a v Kanade, aby sme sa dozvedeli čo najviac o ich osudoch a pokúsili sa poskladať ich životné príbehy. Chceli by sme Vás týmto poprosiť o finančnú podporu, prípadne nám poraďte nejakých sponzorov, podnikateľov, ktorých by projekt oslovil a prispeli by na jeho výrobu.

Námet na dokudrámu                                                                                                                  „ZA BOHA, ZA NÁROD“

Keď nemecké vojská v októbri 1944 potlačili Slovenské národné povstanie, špeciálne jednotky Einsatzkommand a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy podnikali razie na „nepriateľské živly“ s cieľom zlikvidovať rasovo prenasledovaných, Židov a Rómov, povstalcov, partizánov… Najväčšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej.

Nemci s gardistami sústreďovali zaistencov vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici a odvážali do Kremničky, kde ich strieľali v protitankových zákopoch. Začiatkom januára 1945 však kvôli zime a snehu museli popravy zastaviť. Gardisti z Považskej Bystrice pod velením Vojtecha Horu prišli s nápadom, že vápenka v Nemeckej je vhodným miestom, kde by mohli v likvidácií väzňov pokračovať. Prvú skupinu ľudí priviezli 4. januára 1945. Spočiatku ich zabíjali Nemci, ale postupne sa k nim pridali aj gardisti a prevzali vedenie celej akcie. Priestor okolo vápenky vždy obkľúčili a zabezpečili guľometmi. Obete pred popravou olúpili o všetky cennosti a prikázali, aby sa vyzliekli do spodnej bielizne. Potom ich násilne priviedli k okraju pece a prinútili, aby si kľakli. Strieľali ich do tyla a nechali spadnúť do plameňov, do vriaceho vápna. Stalo sa, že niekedy tam hodili aj živých, postrelených ľudí. Popol obetí spolu so zvyškami kostí zakaždým vybrali a vysypali do rieky Hron, aby po nich nezostali žiadne stopy. Svoje činy chceli dôkladne utajiť, zamedziť prípadnej identifikácií zavraždených. Oheň v peci udržiaval vždy jeden z gardistov. Ľudia, ktorí bývali v okolí, si mysleli, že sa tam páli vápno. Aby u nich nevzbudili pozornosť, gardisti dávali do neho smolu, ktorá neutralizovala zápach po spálených telách. Sedem dní strieľali a pálili svoje obete, vo dne, v noci. Gardisti sa rozhodli popraviť ich s celými rodinami, ženami a deťmi, aby nezostal nažive žiaden potomok, ktorý by sa im neskôr mohol pomstiť. Jeden deň priviezli odsúdených, medzi ktorými boli aj piati francúzski partizáni. Pretože tušili, čo ich čaká, odhodlali sa k zúfalému pokusu. Vyskočili z auta a utekali smerom k Hronu v snahe zachrániť si život. Ale gardisti im nedali šancu. Všetkých postrieľali a spolu s ostatnými ich hodili do žeravej pece. Aj keď vrahovia urobili všetky opatrenia, aby zahladili stopy po svojich zločinoch, nemohli zabrániť tomu, aby ľudia žijúci v Ráztockej doline nepočuli niekoľko dní „srdcervúci plač a výkriky žien a detí“, ktoré prichádzali smerom od vápenky. Gardisti chodili po okolitých obciach ako podomoví obchodníci a obyvateľom ponúkali olúpené predmety, šatstvo, hodinky… Hoci podpísali vyhlásenie o mlčanlivosti, aj tak sa v krčme chválili, ako vytrhli šesťmesačne dieťa matke z náručia, napoly ho roztrhli a potom hodili do ohňa. Matka od žiaľu skočila za ním. Ľudia si tak skladali obraz toho, čo sa odohralo vo vápenke. Niektorí gardisti sa stravovali u pani M., ktorá musela pre nich variť. Počula, ako sa rozprávali, že sa mali zúčastniť na cvičení a nie na zabíjaní, že im velitelia tvrdili, že popravujú „úhlavných nepriateľov Slovenského štátu, ktorí proti nemu bojovali so zbraňou v ruke“. Ondrej B. jedno ráno natrafil na konvoj nákladných aut smerujúci s odsúdenými do Nemeckej a uvidel gardistov upíjať si z fľaše alkoholu a vyspevovať „Hej chlapci spod Tatier, tvrdé päste máte…“ Na konci celej akcie však už boli nervózni, pretože išlo o stovky ľudí a „najviac“ ich bolelo, že zabili aj veľa malých deti. (L. Bunta). O tom, čo gardisti robili, nevedeli ani ich rodiny. Keď sa vrátili domov, išli sa do kostola pomodliť, pretože mnohí boli veriaci a v rámci POHG slúžili kňazi, ktorí sa mali starať o ich duchovnú stránku. Presný počet obetí nie je možné zistiť. Odhad vychádza z Knihy zaistencov Krajského súdu, kde je u väzňov poznámka: Prepustený – aj s dátumom, čo znamená, že v ten deň boli popravení vo vápenke. Mnohí ľudia však vôbec neboli zaevidovaní. Gardisti ich chytili počas razií v okolitých dedinách, v úkrytoch v horách, vo vlakoch… Odviezli ich priamo do Nemeckej, kde ich bez súdu popravili. Odhaduje sa, že v plameňoch skončilo približne 500 až 900 ľudí. V roku 1958 sa konal súd s pätnástimi gardistami, ktorí sa zúčastnili na vraždení v Nemeckej. Piatich odsúdili na trest smrti a ďalších na dlhodobé tresty odňatia slobody. Odviedli špinavú prácu za ich veliteľov. Tým sa zväčša podarilo utiecť do Argentíny s ulúpeným zlatom a šperkami a tak sa vyhnúť spravodlivosti. O vápenke v Nemeckej sa hovorí ako o „slovenskom Osvienčime“. Napriek tomu, že sa tam odohral jeden z najväčších masakrov, dodnes sú udalosti s ním spojené, najmenej preskúmané a zahalené tajomstvom. Príbeh zavraždených mužov, žien a detí v Nemeckej bude modelovou situáciou, na ktorej sa pokúsime odkryť celý mechanizmus, systém perzekúcií a represií, pozadie a príčiny nenávisti, činnosť príslušníkov POHG a ich vzájomné vzťahy, ako aj úlohu cirkvi a kňazov.

Prvý motív filmu bude postavený ako dokudráma, ako rekonštrukcia osudov prenasledovaných rodín. Budeme sledovať ich osobné príbehy, ukrývanie sa, boj o prežitie v horách, kde na nich POHG poľovala ako na štvanú zver, až po ich dopadnutie. Druhý motív budú tvoriť výpovede staršej generácie, obyvateľov Nemeckej a priľahlých obcí, ktorí na vlastnej koži zažili vojnu a pamätajú si na razie POHG. Tretí motív filmu bude vychádzať zo svedectva rodinných príbuzných perzekvovaných ľudí. Roky pátrajú, snažia sa dozvedieť viac, ako skončili v rukách POHG. Vyhľadávajú a navštevujú ľudí, ktorí prišli s nimi do styku a tak skladajú mozaiku, obraz ich posledných dní. Osobitnou témou bude príbeh ľudí, ktorí skončili vo vápenke, ale nepoznáme ich mená. Nezostali po nich žiadne stopy, akoby neexistovali. Budeme hľadať spôsob, ako sa o nich dozvedieť viac. Vo filme chceme použiť jednak filmové archívne materiály z výcviku príslušníkov POHG, z ich vypočúvania na procesoch, ako aj výpovede svedkov.

Explikácia

Mnohí kresťania si dnes s odstupom času kladú naliehavú otázku: Čo sa stalo s našim slovenským kresťanským národom počas vojny? Tvrdia, že sme vyhnali Boha zo svojho sveta a zhrešili sme voči Prvému prikázaniu, tomu najdôležitejšiemu, ktoré hovorí: „Ja som tvoj Boh a nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.“ Sú presvedčení, že za Slovenského štátu aj predstavitelia kresťanských cirkví, kňazi a biskupi prijali štátne heslo, štátnu prísahu: „Za boha, za národ“. Rúhali sa Bohu, rúhali sa voči prvému prikázaniu, pretože národ postavili na úroveň Boha. „To bol tiež jeden zo zdrojov zla, ktoré sa potom prejavovalo v rôznych formách“. (Ján Langoš) Od momentu, keď si kňaz Jozef Tiso podal ruku s Hitlerom a Slovensko sa stalo spojencom, vazalom nacistického Nemecka, sme boli spoluzodpovední za zlo, ktoré páchalo. Podieľali sme sa na ňom a podpísalo sa to hlboko v nás, či si to chceme priznať, alebo nie. Neurobili sme dosť, aby sme sa vyrovnali s temnými stránkami našej minulosti. Dobehla nás a dala nám jasne najavo, že sa jej tak ľahko nezbavíme, že už ďalej nemôžeme vytesňovať nepríjemné témy na okraj spoločenského vedomia a zametať ich pod koberec. Morálny marazmus a chaos v hodnotách, s ktorými sa stretávame v našom živote, majú svoj pôvod v nedostatku odvahy pomenovať veci pravým menom. 70 rokov po skončení 2. svetovej vojny rozdeľuje postoj voči Slovenskému štátu našu spoločnosť viac, než kedykoľvek predtým. Ocitli sme sa v situácií, keď prívrženci Slovenského štátu, ktorí sa zaštiťujú heslom Za boha, za národ, začínajú obhajovať vlastné morálne zlyhanie, absenciu étosu a nedostatku odvahy postaviť sa zlu tým, že velebia obdobie neslobody. Hľadajú vzory a falošné argumenty v snahe dať zmysel totalitnému režimu, ktorý bol postavený na degradácii základných ľudských hodnôt a fyzickej likvidácii odporcov režimu. Ospravedlňujú vraždenie a relativizujú zločiny POHG, ktoré sa na nich zúčastnili a charakterizujú ich úlohu pri masakre len ako „asistenčnú“. Vyznávajú princíp: prežiť vojnu s najmenšími stratami, lebo išlo o „záchranu národa“. Ale nepoložili si otázku: za akú cenu? Ľudia boli nútení žiť s ťažko zmazateľným pocitom hanby, poníženia a špiny v štáte, ktorého „prosperita“ bola založená na okrádaní vlastných občanov a ich neskoršom odstránení. Mali jedinú možnosť, ako sa voči tomu postaviť: zapojiť sa do odboja. Akú cenu musíme dnes zaplatiť za to, že sme hodnoty ako hrdosť, sebaúcta, vernosť nechali spustnúť a sme svedkami toho, že sú mnohým na posmech? Je vôbec možné, po tak dlhej dobe, znovu rozbehnúť proces sebareflexie? Je to nebezpečný precedens. Má dôsledky pre súčasnosť a nastoľuje otázku, čo pre nás znamená sloboda, či ju vôbec, po neschopnosti vyrovnať sa s dedičstvom fašistického, totalitného slovenského štátu, bytostne potrebujeme k životu, či si ju zaslúžime, keď jej nedokážeme priniesť obete. Možnože dnešná generácia mladých ľudí, ktorí podliehajú vplyvu neofašistických skupín, musí najskôr stratiť svoju slobodu, aby si ju znovu dokázali vážiť. Je to ich skúška. Našim filmom by sme si chceli uctiť pamiatku všetkých obetí popravených v Nemeckej v čase, keď vo svete narastá vlna nenávisti, xenofóbie a neofašizmu. Tí, ktorí ju šíria, zneužívajú pritom Boha a v  jeho mene vedú nove vojny.

Dušan Hudec, režisér