Smrť

[… smrť]

Na smrť sa v judaizme pozeráme ako na súčasť života, a nie ako na tragickú udalosť, ktorou sa definitívne všetko končí. Podobne ako život, aj ona je súčasťou B-žieho plánu a silná viera Židov v posmrtný život umožňuje udržať si nádej, že tí, ktorí žili hodnotný život podľa micvot, budú vo „svete, ktorý príde“ (olam ha-ba), odmenení. Zachovávanie života a jeho záchrana stojí nad takmer všetkými prikázaniami, avšak, v prípade evidentnej smrti a drastického umelého predlžovania života trpiaceho pacienta, je dovolené ho ukončiť. Samovražda alebo eutanázia ako taká je samozrejme prísne zakázaná. Aj keď by sa mohlo zdať, že rozsiahle zvyky dodržiavania smútku a niektorých smútočných praktík poukazujú na smrť ako na tragédiu, nie je to tak. Všetky prejavy smútku majú dva hlavné účely – preukázať úctu zosnulému (kavod ha-met) a potešiť pozostalých (nihum avelim), ktorým zosnulý samozrejme chýba.

[… pohreb]

Pohrebné aktivity začínajú okamžite po smrti človeka. Zavrú sa naposledy jeho oči a uloží sa na zem, kde sa prikryje nejakou látkou a zapália sa pri ňom sviečky. Telo zosnulého sa nesmie, na znak úcty, opustiť až do pohrebu. Ľudia, ktorí sedia pri mŕtvom, sa nazývajú šomerim (strážcovia). Pocta mŕtvemu má v judaizme neskutočne veľký význam a šomerim nesmú na „stráži“ vykonávať nič, čo by mohlo „znesvätiť“ mŕtveho. Väčšina obcí má spolok tzv. chevra kadiša (posvätný spolok) zložený z dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o pochovanie mŕtveho. Príprava na pohreb začína umytím a upravením tela a jeho zabalenie do ľanovej látky a talitu. Odev zosnulého, podobne ako truhla, majú byť čo najjednoduchšie, aby nebol rozdiel medzi chudobným a bohatým zosnulým. Rakva sa v zásade nemusí používať, ale tam, kde je to zvykom alebo to upravujú miestne predpisy, by mala byť vyrobená z neohobľovaných dosiek a mali by byť do nej vyvŕtané otvory, aby telo prišlo do styku so zemou. Telo sa pred pohrebom nikdy nevystavuje. Aj keď je prikázané, pochovávať telo kompletné a žiadna jeho časť nesmie byť oddelená, darovanie orgánov je podľa niektorých výkladov dovolené, lebo neskorším pochovaním príjemcu orgánu je táto podmienka dostatočne splnená. Židovský zákon nedovoľuje kremáciu a telo musí byť pochované do zeme.

[… kádiš]

Smútok za zosnulým začína okamžite po oznámení jeho (jej) smrti. Bývalo zvykom, že po tom, ako sa niekto prvýkrát dozvedel o smrti príbuzného, roztrhol si odev na znak smútku. Takému prejavu smútku hovoríme aj kerijah (doslovne z hebrejčiny roztrhnutie). Prípravná fáza pred pohrebom (aninut) trvá jeden-dva dni (telo by malo byť pochované tak rýchlo, ako sa to dá, najlepšie do 24 hodín po smrti) a smútiaci sú oslobodení od plnenia pozitívnych prikázaní. Po pohrebe pripravia pozostalí pre rodinných príslušníkov prvé jedlo – se’udat havra’ah. Ďalšia časť smútku sa nazýva šiva (sedem), ktorá trvá sedem dní a dodržiava sa v dome pozostalých za prítomnosti najbližšej rodiny zosnulého. Počas tohto obdobia smútiaci sedia na zemi alebo nízkych stoličkách, nenosia kožené topánky, neholia sa, nestrihajú si vlasy atď. Neodmysliteľnou súčasťou istého obdobia po smrti rodiča je odriekanie modlitby Kádiš Jatom synom zosnulého. Odriekanie tejto modlitby nie je ani tak prejavom smútku, ale keďže sa predpokladá, že smrťou najbližšieho príbuzného môže byť otrasená viera v B-ha, je kádiš verejnou (kádiš sa odrieka verejne v synagóge alebo pred minjanom) deklaráciou neotrasiteľnej viery v B-ha a tým aj potvrdenie, že sa mu dostalo dobrej výchovy od zosnulého. Po smrti duša zosnulého ostáva určitý čas v očisťovaní, pred tým ako vstúpi do olam ha-ba (aj u najväčších hriešnikov to nie je viac ako 12 mesiacov) a počas tohto obdobia sa odriekava kádiš každý deň. V skutočnosti sa odriekava len 11 mesiacov po pohrebe, nechceme predsa indikovať, že náš rodič bol taký hriešnik, že potrebuje 12 mesiacov na očistenie.Pre hebrejský a slovenský text Kádiš Jatom kliknite Tu .

[… hrob]

Židovský zákon predpisuje, aby bol na hrobe umiestnený náhrobný kameň, aby zosnulý nebol zabudnutý a hrob poškodený alebo znesvätený. Je zvykom umiestniť náhrobný kameň na hrob po uplynutí dvanástich mesiacov od pohrebu, keď skončí obdobie smútku a riziko zabudnutia na zosnulého sa zvýši. Text a nápisy na náhrobných kameňoch bývajú väčšinou v hebrejčine. V hornej časti náhrobného kameňa sa nachádzajú písmená pe-nun, začiatočné písmená poh nitman (nikbar), čo v podstate znamená tu leží… Dve čiarky medzi písmenami indikujú skratku. V druhom riadku sa väčšinou nachádza meno zosnulého vo forme: meno zosnulého – bar (bat), tzn. syn (dcéra) – meno otca zosnulého. V treťom riadku sa zvyčajne uvádza dátum úmrtia v hebrejskom vyjadrení. V dolnej časti sa nachádza text „tehe nišmatah cerurah bicror hachayim“ alebo jeho skratka, čo znamená približne „nech je jej (jeho) duša zviazaná s večným životom“. Okrem toho bývajú na náhrobných kameňoch aj rôzne symboly napr. menora, magen David, zvitky Tóry, tabuľky desatora a podobne, ktoré však nič významné neznamenajú, snáď len to, že je tam pochovaný Žid. Iné je, ak je na kameni symbol rúk, čo znamená tu odpočíva kohen a spojené ruky symbolizujú požehnanie, symbol džbánu zas znamená, že je tu pochovaný Levita (džbán symbolizuje umývanie rúk kňazov, ktoré v chráme vykonávali Leviti). Určitý význam majú aj niektoré ďalšie symboly. Napríklad strapec hrozna – symbol Izraela, konár rozvetvený alebo zlomený – skon mladého, resp starého muža. Niekedy sa symboly stotožňujú s menom zosnulého napr. lev – pre Loeb, vlk – pre Benjamin, jeleň – pre Naftali, ruža – pre Blume atď.

[… cintorín]

Židovský cintorín je miesto, ktoré ma veľký význam pri preukazovaní úcty zosnulým. S hrobmi by sa malo manipulovať len do tej miery, aby neboli poškodené pozostatky zosnulého, ktorého kosti budú premiestnené automaticky do svätej zeme po príchode mesiáša. Hroby významných rabínov a cadikov (mudrcov) sú pútnickými miestami, kde sa pri výročí smrti týchto významných ľudí stretávajú tí, ktorí si chcú uctiť zosnulého veriac, že sa môže za nich prihovoriť vo „svete, ktorý príde“. Výročie smrti sa nazýva výrazom z jidiš „Jahrzeit“, kedy je povinnosťou navštíviť hrob príbuzného zosnulého, recitovať modlitbu kadiš a zapáliť sviecu na uctenie si pamiatky zosnulého, ktorá by mala horieť minimálne 24 hodín. Typickým zvykom Židov je nosiť na hroby malé kamienky. Je to tradícia, ktorej korene nie sú úplne jasné, ale veľa židov považuje kamienok ako takú kartičku zosnulému, aby vedel, že sme tam boli. Navyše kamene nevednú a nemôžu byť tak ľahko zmietnuté vetrom ako kvety. Zvyk pravdepodobne pochádza z obdobia biblického Izraela, keď sa na hroby vŕšili kamene, tak ako ich jeden po druhom vŕšili aj deti Jakoba na hrobe ich matky Ráchel. Takéto návršia z kamenia potom slúžili na jasnú identifikáciu hrobov, čo bolo dôležité pre kohenov, v súvislosti s dodržiavaním rituálnej čistoty. Kamienky na hroboch po druhej svetovej vojne slúžili aj na zmapovanie počtu ľudí z rodiny, ktorí prežili (podľa počtu kamienkov).