Náš rodák Martin Rodan, ktorý žije v Izraeli, uverejnil v septembri v literárnej prílohe izraelského denníka Haaretz článok, ktorý preložil do slovenčiny a poslal ho aj nám.
Dadaizmus a Trumpizmus, absolútne víťazstvo
autor je existencialistický filozof
Politické úspechy Donalda Trumpa sa nedajú ľahko pochopiť. Robil vždy pravý opak toho, čo možno očakávať od kandidáta, ktorý má ambíciu dostať sa na vrchol moci, a predsa bol už druhýkrát zvolený za prezidenta USA a doposiaľ sa teší obrovskej popularite u svojich voličov.
Politickí komentátori, z ktorých mnohí nie sú voči Trumpovi priateľsky naklonení, spomenuli množstvo viac či menej závažných argumentov, aby vysvetlili neočakávané volebné úspechy súčasného prezidenta; väčšina z nich sa však zhodla na tom, že vidia v Trumpovi hrozbu pre budúcnosť demokracie a liberálneho režimu v Spojených štátoch. Je to naozaj tak?
Nepochybne veľká časť Trumpových stúpencov opovrhuje demokraciou a liberalizmom, ale on sám svojím správaním a politikou pripomína skôr anarchistu búrajúceho konvencie než konzervatívneho a autoritárskeho tyrana.
Dňa 12. mája 2017 bol v časopise „Time“ publikovaný článok umelca Alexa Melamida pod názvom „Za vzostup Donalda Trumpa môže avantgardné hnutie“. Autor poznamenáva, že hlavnými prostriedkami, ktoré umožnili Trumpovi dostať sa k prezidentskému úradu, „boli prehnané výroky, detinskosť, provokácie, exhibicionizmus, mystifikácie a túžba po publicite a sláve“.
Tieto získali široké spoločenské uznanie a legitimitu už dávno predtým vďaka výstredným kampaniam veľkých moderných umelcov, ako boli Salvador Dalí alebo Andy Warhol. Poukazuje na to, že Trump, podobne ako umelecké hviezdy 20. storočia, „chce predovšetkým, aby bol milovaný a obdivovaný, a keď sa tak nedeje, reaguje urážkami a žiadosťami o ospravedlnenie. Nemá trpezlivosť a chýba mu sebakontrola.“
Antiumenie a antipolitika
Zo všetkých avantgardných smerov je trumpizmus obzvlášť blízky dadaizmu: hoci dadaizmus začal ako „antiumenie“ a Trump ako „antipolitik“, obom sa podarilo presadiť ich postoje v oblastiach, ktoré zdanlivo popierali a zmeniť ich na nepoznanie.
Pripomeňme, že dadaizmus, ktorý vznikol v období nezmyselného masového krviprelievania počas prvej svetovej vojny, viedol k spochybneniu všetkých hodnôt, najmä uctievania racionality a vedeckého pokroku; odtiaľ pramenila dychtivosť dadaistov zosmiešniť spoločenské normy, kultúru a umenie minulosti a zničiť ich inštitúcie.
Trump, ktorého hnutie vzniklo na pozadí oslabenia dôvery v princípy liberálnej západnej spoločnosti a znechutenia z fungovania jej inštitúcií, sa tiež snaží anulovať ich legitimitu a negovať ich ciele a aktivity.
Veľká časť dadaistických manifestov, ktoré pred viac ako sto rokmi napísal básnik Tristan Tzara, sa dokonal hodí aj na trumpizmus; ako napríklad známy úryvok: „Dadaizmus sa stavia proti vysokým životným nákladom | Dada | Spoločnosť s ručením obmedzeným na využívanie nápadov | Dada má 391 prístupov a farieb, ktoré sa menia podľa pohlavia prezidenta | Mení sa – hovorí áno – a zároveň hovorí pravý opak… | Dada je chameleón rýchlych a zištných zmien.“
Jednou z noviniek dadaistov boli patetické ceremoniály pri prezentácii ich výtvarných diel. Tu je vhodné spomenúť pompéznosť – podobnú verejným vystúpeniam dadaistov – s ktorou Trump prezentuje svoje prezidentské rozhodnutia: divák si nakoniec nepamätá, čo rozhodol, ale len jeho pôsobivý podpisový obrad, ktorý sa zakaždým opakuje.
Nie menej okázalou inováciou, ktorú dadaisti priniesli do plastického umenia, je ready-made, teda umelecké dielo, ktoré nie je ničím iným ako bežným priemyselným výrobkom, jedným z mnohých identických, náhodne vybraným, označeným a podpísaným umelcom.
Najznámejším z nich je pisoár, kreácia umelca Marcela Duchampa z roku 1917, ktorý bol umiestnený v galérii pod poetickým názvom „Fontána“. Ready-made sa často používa ako falzifikát na demystifikáciu vznešeného statusu, ktorý sprevádza originálne diela veľkého umenia.
Tak Marcel Duchamp pridal k „Mone Lise“ – na ošúchanej kópii jej portrétu – fúzy a briadku a dal svojmu dielu názov LHOOQ, čo vo francúzštine znie ako „elle a chaud au cul“ a znamená „je jej teplo v zadku“; tým premenil hĺbku a záhadnosť obklopujúce tento ikonický obraz západnej kultúry na lacnú erotiku a zničil jeho auru a slávu.
Trumpove vulgárnosti majú podobný cieľ: ukázať symboly moci v smiešnom svetle; napríklad, keď svojho predchodcu v úrade oslovuje namiesto jeho mena a oficiálneho titulu „sleepy Joe“, teda ako „ospalého Joea“, zosmiešňuje nielen svojho politického rivala, ale aj funkciu, ktorú sám zastáva.
Slová bez významu
Aj vo vzťahu k poézii sa dadaisti ukazovali ako rozbíjači idolov; na svojich verejných vystúpeniach recitovali „fonetické básne“, slová, ktoré nemajú význam v žiadnom jazyku, a „simultánne básne“, texty prezentované súčasne viacerými recitátormi, čo spôsobilo, že publikum nerozumelo žiadnemu z nich.
Niečo podobné sa deje poslucháčom, ktorí počúvajú protichodné vyhlásenia rôznych hovorcov amerického prezidenta, v dôsledku čoho nevedia, aké sú jeho skutočné zámery.
Tristan Tzara vo svojej veršovanke „Ako napísať dadaistickú báseň“, ktorá je považovaná za „ars poetika“, manifest tohto hnutia, navrhuje: „Vezmite noviny, vystrihnite článok a potom vystrihnite každé slovo z článku. Vložte slová do vrecka, potraste ho, potom ich vyberajte ich jedno po druhom a v tomto poradí ich prepíšte, aby ste vytvorili vašu báseň.“
Tzara nemohol ani len snívať, že o storočie neskôr, pomocou tejto metódy, dosiahne dadaizmus absolútne víťazstvo vo svete, v ktorom žijeme; rovnakou náhodnou a svojvoľnou metódou extrahovania z digitálneho vreca povystrihovaných nekonečných dát, dnes AI, umelá inteligencia nielen píše básne, ale aj stanovuje lekárske diagnózy, píše súdne rozhodnutia, učí študentov a čoskoro určite prevezme na seba väčšinu našich intelektuálnych činností.
Je len prirodzené, že Donald Trump, ktorý vedome či nevedome prevzal náhodné a svojvoľné metódy dadaistov, sa stal dôstojným vládcom dnešného nepredvídateľného a nekontrolovateľného sveta, ktorý je sám výtvorom dadaizmu.
„Degenerované“ umenie?
Cesta avantgardného umenia k uznaniu ako mainstreamu prúdu nebola ľahká; malo mnoho odporcov. V nacistickom Nemecku bolo biľagované ako neprijateľné a nepriateľské režimu. Po celom Nemecku sa konali výstavy, ktoré mali za cieľ prezentovať avantgardné umenie ako „degenerované“ (entartete Kunst), jeho tvorcovia boli prenasledovaní a ich diela boli odstránené z galérií v Nemecku a v krajinách, ktoré okupovalo.
Aj v ZSSR, napriek tomu, že mnohí avantgardní umelci boli stúpencami boľševickej revolúcie a jej ideológie, bolo toto umenie v mene „ždanovizmu“ a „socialistického realizmu“ považované za úpadkové a podvratné voči režimu.
To nebola úplne nepravda a opozícia umelcov voči totalitárnym režimom len posilnila imidž avantgardného umenia ako symbolu túžby po tvorivej slobode a slobode jednotlivca.
New York, New York
Dadaizmus v novej podobe sa vrátil do popredia s nástupom abstraktného expresionizmu, známym aj pod menom newyorská škola, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal dominantným prúdom vo výtvarnom umení v Spojených štátoch. Jeho predstavitelia často používali techniku „akčnej maľby“ (action painting), pri ktorej sa hlavnou vecou stáva svojvoľná a náhodná činnosť tela počas maľovania, zatiaľ čo produkt maľby je náhodný a jeho abstraktný obsah prakticky neexistuje.
Napríklad najvýznamnejší maliar tohto hnutia Jackson Pollock, ktorého obrazy sa predávajú za desiatky miliónov dolárov, lial a striekal tekutú farbu na veľkú horizontálnu plochu, čo mu umožňovalo prezerať si svoje plátna zo všetkých uhlov a maľovať ich, pričom robil tanečné pohyby pripomínajúce pohyby Donalda Trumpa pri jeho verejných vystúpeniach.
Veľký návrat dadaistických myšlienok nastal v 60. rokoch 20. storočia s dominanciou hnutia pop-art ako hlavného trendu v západnom umení a kultúre. Na rozdiel od newyorskej školy symbolizoval koniec obdivu k abstraktu a návrat k technikám dadaistických umelcov, ako sú asambláže a koláže nesúvisiacich textov, ilustrácií a fotografií, a najmä prezentácia masových spotrebných produktov ako ústrednej témy ich diel.
Improvizácie a exhibicionizmus
Vernisáže výstav pop-artu boli niekedy sprevádzané exhibicionistickými a improvizovanými vystúpeniami umelca za priamej živelnej účasti publika, v ktorých umelecký produkt nebol prezentovaný len ako umelecké dielo, predmet diváckeho ocenenia, ale aj ako performance, súčasť samotnej udalosti.
Umelci čerpali inšpiráciu pre svoje diela z komiksov, reklám, masovo vyrábaných priemyselných výrobkov, luxusných značiek a fotografií, hviezd rockovej hudby a hollywoodskych filmov.
Andy Warhol sa stal najvýznamnejším predstaviteľom pop-artu vďaka svojim sériovým maľbám dolárových bankoviek, fliaš kokakoly, portrétom Marilyn Monroe alebo sieťotlači plechoviek instantnej polievky Campbell.
Warhol sa netajil svojimi schopnosťami ako zručný PR manažér; prezentoval vnímanie umelca ako neosobnej, nevynímajúcej sa postavy, ktorá je však úspešnou celebritou a nemá čo skrývať, že finančný zisk je jej skutočným cieľom.
Trump sa stretol s Andym Warholom v roku 1981, keď si na radu svojej prvej manželky Ivanky objednal obraz Trumpovej Veže (Trump Tower), ktorá bola vtedy v záverečnej fáze výstavby. Nakoniec – hoci Warhol obraz vytvoril – Trump ho nekúpil, pretože sa s Warholom nedokázali dohodnúť na cene.
Stojí za zmienku, že pred niekoľkými mesiacmi, keď už bol Trump prezidentom USA, sa pred zrakmi udiveného sveta predstavil ako predajca elektrického auta značky Tesla svojho priateľa a nepriateľa Elona Muska.
Ich spoločné vystúpenie bolo bezpochyby jedným z najpôsobivejších a najsledovanejších happeningov v dejinách pop-artu.
Všetko sa smie
Postmodernizmus, ktorého rozkvet charakterizoval koniec 90. rokov a začiatok nového milénia a v podstate trvá dodnes, je vyjadrením prelomu dadaistických myšlienok nielen v oblasti umenia a kultúry, ale aj v myslení, vo vede a vo všetkých oblastiach života.
Vplyv postmodernizmu je obzvlášť výrazný v architektúre; na rozdiel od funkcionalistického a brutalistického prístupu, ktorý charakterizoval výstavbu po druhej svetovej vojne, postmoderná architektúra prijala dadaistické posolstvo „všetko je dovolené“, ktoré povzbudzovalo architektov, aby „sa vybláznili“ a rysovali budovy, ktoré sa odlišujú od okolia svojou bizarnosťou. Napríklad „tancujúce domy“ alebo budovy s heterogénnymi prvkami, ktoré kombinujú napríklad obrovský grécky stĺp v ošarpanej a útlej fasáde.
Trumpova Veža (Trump Tower) s 58 poschodiami na Piatej Avenue v New Yorku je jedným z prvých mrakodrapov s postmodernými charakteristikami.
V knihe francúzskeho mysliteľa Jeana Baudrillarda „Simulakra a simulácia“, ktorá je považovaná za jedno zo zakladajúcich diel postmodernej filozofie, sa autor zameriava na vzťah medzi realitou a znakmi, ktoré ju majú vyjadrovať.
Hoci nie je možné používať mapy v skutočnej mierke, teda 1:1, mapa umožňuje zhrnúť a zosumarizovať realitu ľahšie a zreteľnejšie ako samotná skutočnosť. Mapa nie je kópiou reality, ale len jej „simulakrum“, teda jej „simuláciou“, jej fiktívnym obrazom.
Vo svete rozvinutých technológií „simulakra“ robí realitu zbytočnou, v podstate neexistujúcou, pretože komunikujeme s okolím a vnímame dianie bez nej, iba prostredníctvom simulakrov.
Napríklad Baudrillard vo svojej knihe „Vojna v Perzskom zálive sa nestala“, tvrdil, že táto vojna bola skôr mediálnou udalosťou ako skutočnou; diváci ju videli iba prostredníctvom simulakrov, nafilmovaných výňatkov, ktoré zachytávajú ciele určené na bombardovanie.
Simulakra
Podľa Baudrillardovej definície „Simulakrá nikdy nezakrývajú pravdu – je to pravda, ktorá zakrýva skutočnosť, že žiadna neexistuje.“ V postindustriálnom svete reklám, masmédií, digitalizácie a sociálnych sietí žijeme vo svete „post-pravdy“ a „postfaktov“.
Pri absencii objektívnej reality vnímame veci cez prizmu tých, ktorí vytvárajú jej simuláciu, ktorí ju spracúvajú a tým ju v podstate utrácajú a strácajú. V skutočnosti žijeme v dadaistickom svete, v ktorom, ak odosielateľ správy určí, že pisoár je fontána a Mona Lisa je muž s fúzikmi a s bradou, tak nimi aj sú.
Podľa môjho názoru je závratný politický úspech Donalda Trumpa spôsobený hlavne tým, že vie, v akom svete žije; a ovláda ho šikovne a účinne; nevníma „skutočné“ fakty; podľa neho existujú len „simulakra“, simulácie reality, ktoré preukazujú jeho osobné, ekonomické a politické záujmy.
A namiesto toho, aby som ohŕňal nosom, chcem vyjadriť nádej, že Trumpova vízia, ktorá ponúka skutočný mier vo virtuálnej realite namiesto virtuálneho mieru v realite, ktorá sa tvári ako „objektívna“, prinesie obom národom v našom regióne – ktoré sa hádajú a zabíjajú – dôstojný život, bezpečie a ekonomickú prosperitu.
Aj keď je Trumpova vízia mieru „iba“ simulakrum, stojí za to ho vyskúšať.
