Židia nie sú iní. Sú rovnakí ako všetci ľudia na tejto planéte. A tak ako vnímame rôzne kultúry a rôzne náboženstvá, tak by sme mali vnímať aj kultúru a náboženstvo židov, ktorí sú súčasťou európskych dejín oddávna a patria k dejinám tohto mesta, štátu, tohoto územia. Židovské náboženstvo a zvyky nie sú tajomné ani mystické. Oni prijali do svojej viery morálne princípy vyjadrené v desiatich božích prikázaniach, ktoré nie sú len božími prikázaniami, ale sú všeobecnými pravidlami morálneho správania sa a prevzala ich aj kresťanská cirkev a všetci by sme sa nimi mali riadiť. Po rokoch sa vrátili napísané na dvoch tabuliach, tak ako boli pôvodne, na strechu nad vchod synagógy.
Dejiny židov súvisia s dejinami tohoto územia od čias pobytu Rimanov v strednej Európe. S rímskymi légiami prišli ako otroci, aj ako obchodníci a pamiatky na nich sa našli najmä v okolí Bratislavy. V ďalších storočiach o ich prítomnosti nevieme, ale opäť sa zmienky o prítomnosti židov začínajú objavovať v 10. storočí a hovoria o cestách židovských obchodníkov do strednej Európy. Židovskí obchodníci boli slobodní, mohli sa pohybovať, voľne usadiť a slobodne obchodovať. Priniesli si svoju kultúru a vieru a zvyky.
Postupne našli svoje sídlo v bohatých mestách na južnom Slovensku, ako boli napríklad Bratislava, Nitra alebo Trnava, usadili sa a venovali prevažne obchodu.
V dôsledku historického vývoja, keď vzniklo Uhorské kráľovstvo, panovníci začali slobodu židov obmedzovať. Počas stredoveku boli často z rôznych dôvodov z miest alebo celého územia vypovedaní, potom sa zas mohli vrátiť a po čase ich opäť z nejakej príčiny vypovedali. Medzi väčšinovým obyvateľstvom panovali rôzne povery a strach, ktoré pramenili z toho, že židia sa im svojou kultúrou a aj vzhľadom zdali záhadní a obviňovali ich zo zlých úmyslov, dokonca zo zločinov.
Práve 18. storočie je obdobím, keď židia postupne prichádzajú aj na ostatné územie Slovenska. Príčinou bola jednak prísna politika Mária Terézie, ktorá obmedzovala počty židov v Čechách a na Morave a tiež postoj mnohých šľachtických rodín v Uhorsku, ktorého súčasťou Slovensko bolo. Prichádzali sem, na majetky zemepánov, do mestečiek a dedín aj na ostatnom území Slovenska, pretože pre majiteľov panstiev bol ich príchod výhodný, prenajímali si od nich totiž domy, píly, krčmy a platili panstvu nájom. A práve takto prišli niekedy na začiatku 18. storočia židia aj do Bytče.
Najstarší zachovaný stoličný súpis, ktorý sa týka židov a je vlastne daňovým dokumentom, je z roku 1725, z horného okresu Trenčianskej stolice. Zachytáva dve rodiny vo Varíne, dve rodiny v Budatíne, jednu v Rajci, dve v Bytči a dve v Považskej Bystrici.
Majitelia panstva Esterháziovci Židom v roku 1774 prenajali dom, v ktorom si zriadili školu a pravdepodobne istý čas slúžila aj ako modlitebňa. S panstvom sa dohodli tiež na vybudovaní rituálneho kúpeľa pri Petrovičke. Synagóga sa spomína v písomnostiach v roku 1801 a bola murovaná a stála približne na tom istom pozemku, ako je súčasná. Chodili do nej aj židia z Kotešovej a Hliníka. Panstvo vyčlenilo v roku 1816 pozemok pre cintorín, ten bol za mestom, pri dnešnej ceste smerom na Pšurnovice, nad kanálom.
V rokoch panovania Márie Terézie (1740-1780) boli židia dosť obmedzovaní. Zaviedla sa takzvaná tolerančná taxa, čo vlastne bola daň za to, že v krajine boli židia trpení – teda tolerovaní. Taxa bola zrušená až v roku 1848. Vďaka zoznamom, ktoré pri tom vznikli však vieme viac údajov. Po roku 1848, keď sa v Uhorsku uskutočnili veľké zmeny, už neboli židia takýmto spôsobom vyčleňovaní zo spoločnosti, ale získali občianske práva.
Vrátime sa späť do Bytče v 18. storočí. Vieme, že tu bol Levko s bratom Israelom. Levko bol pomerne majetný, pretože platil daň 15 zlatých.
Jeden z predstaviteľov židov v Trenčianskej stolici žiadal o uľahčenie daní pre chudobných židov v stolici. V každom z okresov stolice bol jeden z tamojších židov zodpovedný za vyberanie dane a spomínaný bytčiansky Levko bol v polovici 18. storočia zvolený za hlavného židovského vyberača daní v Trenčianskej stolici. Ako pomerne majetný, platil taxu 22 a pol zlatého. Okrem mien s označením podľa dedín, sa objavujú napríklad aj Jakub a Marek Páleník, čo znamená, že boli nájomcami panskej pálenice. V roku 1753 bolo v Bytči a okolí 15 rodín.
Po Márii Terézii nastúpil na trón v roku 1780 jej syn Jozef II. O jeho vláde môžeme povedať, že bola v mnohom prínosná. Jednak zrušil nevoľníctvo, čo sa týkalo všetkého obyvateľstva monarchie, jednak vydal nariadenia, ktoré sa označujú ako tolerančný patent a týkali sa záležitostí nekatolíckych obyvateľov monarchie. Teda najmä evanjelikov a tiež židov. Jedným z nariadení Jozefa II. bolo to, podľa ktorého museli židia prijať rodové meno. Jozef II. presadzoval vo verejnom živote ako úradný jazyk nemčinu, a preto väčšina židovských priezvisk bola nemecká. Niektorí už vtedy mali mená, ktoré by sa dali považovať za priezviská. Boli utvorené od zamestnania, napríklad Schuster (obuvník), Kaufman (obchodník) alebo slovenské Sklenár. Niektoré od miest, odkiaľ prichádzali – Polak, Wiener. Tieto mená sa potom používali aj po roku 1788, keď začalo platiť spomínané nariadenie a židia používali mená a priezviská ako sme zvyknutí dnes.
Židia si mená postupne osvojili, ale niektoré pôvodné židovské ostali, napríklad Kohn, Löwy, Salamon. V okolí boli tiež mená podľa lokalít – v Hliníku boli Leimdörferovci, v Dlhom Poli Langfelderovci, vo Vysokej n Kys. Hochfelderovci. Mená boli podľa farieb – Grün, Blau, Rot, podľa vlastností – Klein, Gross, Schön, podľa rastlín, živočíchov, minerálov – Diamant, Rubinstein, Goldstein.
Od konca 18. storočia prichádza do Bytče a okolia veľký počet židov. Ešte stále najviac zo susednej Moravy, ale aj z Poľska, Sliezska a iných miest z južnejšej časti dnešného Slovenska.
Pracujú ako remeselníci, majú menšie alebo väčšie dielne, sú krajčíri, obuvníci, mäsiari, krčmári, obchodníci.
Keďže židov v Bytči bolo čoraz viac, vytvorila sa židovská obec. V roku 1828 bolo podľa sčítania v Bytči 147 židov. Na materské obce sa pripájali menšie, alebo jednotlivé rodiny, ktoré boli v menších sídlach, tak to bolo aj v Bytči. Bola tu samozrejme aj základná škola – cheder, ako jedna z prvých inštitúcií od formovania sa komunity. Od 70. rokov 19. storočia tu boli verejné meštianske školy – pre chlapcov a pre dievčatá. Viedol ich učiteľ Bernard Freund a pôsobili tu ďalší 4 učitelia. Školu navštevovali deti z mesta aj z okolia. Aj hlinické židovské deti chodili do svojej školy v dedine.
Na konci 19. storočia mala materská židovská obec v Bytči filiálnu obec vo Vysokej nad Kysucou. Židia vo Vysokej sa chceli osamostatniť, lebo sa im zdalo, že príspevky na zamestnancov materskej obce sú vysoké a rabín v Bytči je ďaleko a zabúda na nich. Kotešovský rabín Moses Neubauer ako autorita dal k osamostatneniu vysockej obce súhlasné stanovisko a postupne sa osamostatnenie uskutočnilo.
V 19. storočí poznáme aj meno rabína. Bol to Jakub Valjer Grossman, v Bytči pôsobil viac rokov. Žil tu s manželkou a narodili sa tu aj ich deti. Spomína sa v 1. polovici 19. storočia. Jeho potomok, ktorý žil v USA, nechal postaviť pamätník na jeho pamiatku a na pamiatku všetkých, ktorí sú pochovaní na bývalom cintoríne, ktorý si židia zriadili bližšie k mestu, ako bol ten prvý. Je to miesto na začiatku sídliska, s alejou viac ako storočných stromov, Náboženské predpisy hovoria, že pochovaní sú navždy uložení do zeme a nesmie sa s ich pozostatkami v žiadnom prípade hýbať a akokoľvek zasahovať. Teda tí, ktorí tam boli pochovaní, tam aj zostali. Všade pod dnešným trávnikom sú, len alej je pôvodná.
Ešte viac židov, ako sa usadilo v Bytči, usadilo sa v Hliníku, ktorý je dnes súčasťou mesta. Pravdepodobne niekedy na začiatku 19. storočia prišli z Kotešovej do Hliníka Popperovci. A do Kotešovej prišli ako väčšina tunajších židov z českých zemí. Obchodovali hlavne s drevom. Drevo sa z hôr zvážalo a z Kotešovej, Hliníka, Bytče sa plťami dopravovalo ďalej. Syn Herschela Poppera Leopold bol šikovný v podnikaní, zbohatol a najskôr v roku 1862 si prenajal celé bytčianske panstvo od jeho majiteľov Esterháziovcov a o pár rokov, v roku 1868, panstvo odkúpil. Popperovci sa tak stali najväčšími vlastníkmi pôdy, najmä lesov, v Bytči a okolitých dedinách. Mali lesné majetky aj na Kysuciach a v okolí Považskej Bystrice. Leopold investoval do pozemkov v dnešnom Poľsku a na Ukrajine. Jeho obchod s drevom bol jedným z najväčších, mal zastúpenie v prístavoch, napríklad v Terste alebo Hamburgu a exportoval aj do Ázie. Drevo z popperovských lesov použili pri stavbe Suezského prieplavu. V Hliníku mali sídlo svojho podnikania, bola tu ústredná správa popperovských majetkov, ktoré boli rozsiahle a ich správa si vyžadovala zamestnávať aj viac úradníkov a v 19. storočí sa Hliníku hovorilo „malá Viedeň“. Na istý čas sa správa majetkov presunula do ozajstnej Viedne, kde vlastnil Leopold aj palác, ale potom sa znova vrátila na bytčianske panstvo. Leopold bol za prínos k hospodárstvu monarchie a vytvorenie mnohých pracovných miest v chudobnom regióne v roku 1869 povýšený do šľachtického stavu a v roku 1882 znovu povýšený do stavu slobodných pánov. Jeho titul bol slobodný pán Popper de Podhrágy.
Po Leopoldovi zdedil panstvo syn Armin, ktorý bol poslancom Uhorského snemu za Čadcu a po ňom Arminov syn Lothar, ten bol vysokým dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády a mal jediného syna Viliama, ktorý zomrel bezdetný vo Švajčiarsku a bol zároveň aj posledným majiteľom.
Podľa zoznamu prenajatých zemepanských práv mali židia v prenájme prevažne hostince, obchody, pivovar. V takmer každej dedine v okolí žili aspoň 1 – 2 rodiny. Bolo to tak vo V. Rovnom, Kotešovej, D. Poli, Oblazove, Hornom a Dolnom Hričove, Hrabovom, Jablonovom, Predmieri, Hvozdnici, Štiavniku, Petroviciach, Rašove a väčší počet v Hliníku.
Ešte z roku 1847 sa v zozname prenájomcov regálnych práv spomínajú v Bytči traja, v okolitých obciach 1 – 2, v Štiavniku 7 a v Hliníku neuveriteľných 46 – naozaj malá Viedeň. Prenajímali sa krčmy, obchody, pálenice, aj domy, mäsiarstvo, pivovar. Popperovci prevádzkovali v Bytči aj v Hričove kompu.
Revolučný rok 1848 priniesol pre všetkých obyvateľov monarchie veľké zmeny. Dotkli sa aj židov, od tohto roku neplatili už nijaké špeciálne dane za to, že ich štát bude tolerovať, mohli slobodne študovať, sťahovať sa a usadiť kdekoľvek, mohli vykonávať akékoľvek povolanie. Mohli si kúpiť pôdu či iný nehnuteľný majetok.
Úplné občianske slobody a zrovnoprávnenie s ostatným obyvateľstvom však v Uhorsku získali po roku 1867, po rakúsko – uhorskom (alebo rakúsko – maďarskom) vyrovnaní. Mnohé bohaté slobodné kráľovské mestá sa v minulosti bránili prijať židov, a tak vznikali židovské obce v malých dedinách, napríklad v blízkosti Košíc, Levoče, Kežmarku a tiež Žiliny – židia sa pôvodne usadili vo Varíne a keď ich už nikto neobmedzoval, presťahovali sa do Žiliny.
Úplnou občianskou a hospodárskou slobodou sa pre židov otvorila cesta k rozvoju priemyselnej výroby. Už dávno tu bol pivovar a pri zámku Leopold Popper vybudoval parnú pílu. Dosky a inú produkciu predával po celom Uhorsku. Bola to jedna z prvých parných píl v krajine. Neskôr mal parnú pílu aj Ľudovít Holzman a viacerí ďalší židovskí aj nežidovskí podnikatelia, pretože drevo bolo jedným z hlavných obchodných tovarov v meste a okolí.
S tým súviselo aj rozšírenie zápalkárskej výroby. Jedna zo zápalkární patrila židovským majiteľom Fischerovi a Wittenbergovi, neskôr Reichovi a Steinerovi. Továreň na spracovanie kože postupne vybudovali bratia Hornovci, ktorí neskôr postavili aj pálenicu. Tú mali aj Deutschovci, už od 70. rokov 19. storočia.
Na začiatku 20. storočia pribudla k priemyselným podnikom v Bytči fabrika na kovový nábytok majiteľov Kohna a Morgensterna, Považský železný priemysel, známa potom ako KOVAS. Bol to vlastne predchodca neskoršieho Kinexu. Pivovar, ktorý vlastnilo panstvo, dalo do prenájmu podnikateľovi Friedlerovi a neskôr podnikateľom Ewaldovi a Knöpfelmacherovi. Tí si okrem toho zriadili aj výrobu likérov Manín.
Treba povedať, že židia, ktorí sa v Bytči usadili, boli naozaj prínosom pre mesto, pokiaľ ide o rozvoj priemyslu. Nimi založené podniky, zväčša v posledných desaťročiach 19. a na začiatku 20. storočia pracovali počas existencie Rakúsko-Uhorska aj počas prvej Československej republiky v rokoch 1918-1938 a dávali prácu a obživu ľuďom z mesta a okolia. V sirkovej pracovalo 155 robotníkov, u Horna 80 a v pivovare viac ako 200 robotníkov v prvých rokoch po vojne.
Podľa sčítania obyvateľstva bolo všetkých obyvateľov v meste v roku 1851 2946, z toho 325 židov, v roku 1919 bolo všetkých obyvateľov 2887, z toho židov 545. Vzhľadom na tento podiel židov bolo logické, že niektorí z nich sa zúčastňovali na správe verejných vecí v meste a boli členmi mestského výboru.
Takisto od vzniku obce mali židia modlitebňu. A na konci 19. storočia si postavili novú synagógu. Synagóga fungovala počas 1. ČSR, po vojne bola dosť poškodená. Zachovala sa z nej jedna pôvodná opona, ktorá je v expozícii v synagóge v Žiline. Dve tóry, ktoré prežili, sa dostali s Hornovcami na Nový Zéland.
Vznikli aj ďalšie podniky, napríklad píla bratov Schlesingerovcov, ktorá začala vyrábať aj kefy a štetce a zamestnávala niekoľko desiatok robotníkov.
Po 1. svetovej vojne sa život v novej republike pre židov zlepšil, jej demokratický charakter zaručoval rovnoprávnosť pre všetkých.
Židia v Bytči boli aj politicky aktívni. Židovská strana kandidovala v roku 1925 do volieb s ôsmimi kandidátmi. Židia mali svoje spolky, boli členmi aj v iných mestských spolkoch, obchodných a priemyselných spoločenstvách, spolu s ostatnými bytčianskymi obchodníkmi a podnikateľmi. V roku 1920 bol založený sionistický spolok. Vznikol spolok Ahavat sion, mal sídlo v hoteli Gansler a jeho cieľom bolo oboznamovať s kultúrou a pomáhať pri budovaní novej vlasti v Palestíne. Židovský dobročinný spolok pomáhal chudobným a ako Ahavat bol zrušený v 1940. Hašomer hazair priamo pripravoval mládež na život v Palestíne.
V druhej polovici 30. rokov sa všeobecná politická situácia prudko zhoršovala. Československo bolo jedným zo štátov, kam chcelo Nemecko rozšíriť svoj vplyv. Výsledkom bola Mníchovská dohoda v septembri 1938 a potom rozdelenie Československa na jar 1939. 14. marca vznikol slovenský štát. V tomto zložitom období viacerí Bytčianski židia rôznymi cestami emigrovali do zahraničia, väčšina z nich sa zapojila do zahraničného protifašistického odboja v Sovietskom zväze, Veľkej Británii a na Blízkom východe.
Postupne sa zhoršovali životné podmienky, vychádzali zákony, vyhlášky a nariadenia, ktoré stále viac život židov obmedzovali. Na základe rasového princípu bolo určené, kto je žid.
Príslušníci Hlinkovej gardy robili domové prehliadky u členov židovskej obce, brali cenné predmety, peniaze. Už v jeseni 1938 sa zamerali na majetnejších židov a pri domových prehliadkach sa našli peniaze, u obchodníkov zásoby tovaru, vkladné knižky, hodinky.
Aj v roku 1941 robila žandárska stanica za súčinnosti s HG domové prehliadky – u továrnika Reicha, advokáta dr. Schwarza, obchodníkov Kohna a Kalmára, továrnika Deutscha, špeditéra Lipschera, továrnikov Schlesingerovcov. O dva týždne sa akcia u tých istých židov zopakovala. Nariadenie vydala Ústredňa štátnej bezpečnosti, pretože niektorí židia, zvlášť bohatší, neprihlásili svoj hnuteľný majetok – teda cennosti k súpisu a skrývajú ich.
Podniky a obchody, ktoré vlastnili židia prešli v rámci arizácie do rúk nežidovských majiteľov.
Majetok spolkov a organizácií prešiel na Ústredňu židov, ako na jediný orgán zastupujúci židov. V Bytči židov, ktorí museli opustiť svoje domy, nasťahovali do zámku, domy im zabrali, nábytok a zariadenie sa postupne predávalo vo verejných dražbách ostatným obyvateľom. Hnuteľný majetok bol zhromaždený aj v synagóge. Podniky museli byť označené ako „židovský podnik.
Aby mohol majetok prejsť na nových majiteľov, vyšli nariadenia o arizácii a úrady vypracovávali zoznamy veľkých podnikov s informáciami o tom, či sú v slovenských alebo židovských rukách. Ku dňu vzniku slovenského štátu ich bolo 8 a v lete 1941 už úrady vykázali, že dobrovoľne boli arizované 3 podniky a nútene arizované tiež tri podniky. V židovských rukách zostala ešte továreň na železný nábytok. Okresný úrad oznamoval, že „arizácia v okrese veľkobytčianskom sa prevádza urýchlene, takže je už málo obchodov a priemyselných podnikov arizovať sa majúcich“.
V roku 1941 vyšlo vládne nariadenie s účinnosťou zákona, židovský kódex. Upravoval židovské záležitosti. Niektorí židia mohli výnimočne vykonávať svoje povolanie, a na to dostali takzvanú výnimku.
Niektoré žiadosti o výnimky posielali ľudia prezidentskej kancelárii a napríklad žiadosti o odpustenie povinnosti nosiť hviezdu riešil Štátny policajný úrad v Žiline.
Výnimku mal napríklad Bartolomej Klein, hodinár a klenotník, ktorý mal potvrdenie od Slovenského leteckého zboru a výnimku mu dalo ministerstvo vnútra.
Od začiatku roku 1942 sa začali prípravy na deportácie. Židovské rodiny museli vyplniť dotazníky s podrobnými údajmi o jednotlivých členoch a majetkových pomeroch. Príslušné úrady vytvárali vo februári, zoznamy židov A, B, C podľa určených kritérií. V zoznamoch B boli muži od 16 do 60 rokov, tí, ktorí mali zostať v hospodárskom živote, v C boli muži nad 60 rokov a ženy nad 16 rokov a v zoznamoch A boli tí, ktorí nepatrili do B a C. A v marci už boli transporty pripravené. Začali židov sústreďovať do stredísk v Žiline, Poprade, do pracovných táborov v Novákoch, Seredi, odkiaľ postupne odchádzali v transportoch vlakom do vyhladzovacích nacistických táborov v Poľsku. Prvý transport s 1000 mladými dievčatami a ženami odišiel 25. marca z Popradu, prví bytčianski židia odišli 27. marca zo Žiliny.
Zachoval sa príkaz Okresného úradu v Bytči pre žandársku stanicu na zaistenie Andreja Horna, dr. Vojtecha Leimdörfera, Rudolfa Trostlera Trojana, Vojtecha Grünbauma na dodanie do pracovného strediska v Žiline. Títo mladí muži evidovaní ako nebezpeční pre štát, boli československí interbrigadisti v španielskej občianskej vojne, odchádzali teda medzi prvými.
Veľká väčšina slovenských židov odišla v roku 1942, deportácie pokračovali do októbra.
Úrady pripravovali aj zoznamy starých a chorých, ktorí neboli schopní transportu, zoznamy tých, ktorí mali byť zaradení do transportu a zároveň im mal byť zhabaný majetok a vypracovali podrobné zoznamy, komu čo zobrali. Veci boli uložené v synagóge, v „Besede“, v židovskej škole. Takisto v synagóge v Hliníku a Veľkom Rovnom. Tieto veci sa potom predávali v dražbách a Bytčania si ich mohli kúpiť.
V nasledujúcom roku ešte žilo niekoľko židov v Bytči, v roku 1943 deportácie nepokračovali. Postupne prichádzali o majetok a niektorí sa rozhodli skrývať. Medzi obyvateľmi mesta boli aj takí, ktorí židovských spoluobčanov, riskujúc svoju bezpečnosť, ukrývali. V Bytči je známy prípad rodín Balalovcov a Gondžárovcov, ktorí ukrývali Ganslerovcov.
V lete roku 1944 vypuklo SNP a v jeseni 1944 sa opäť obnovili transporty do táborov a trvali až do januára 1945.
Podľa Pavla Krála, autora knihy Židia v Bytči, obsahuje zoznam tých, ktorí neprežili holokaust, viac ako 300 mien len bytčianskych židov a takmer 100 mien židov z okolitých obcí.
Po skončení vojny sa vrátili tí, ktorí prežili, niektorí zostali, väčšina odišla.
Dnes už z pôvodných židovských obyvateľov v Bytči samozrejme nežije nikto. Zostala len synagóga a spomienky, ktoré by sme mali zachovať.
Spracovala Mária Weinbergerová
