Žilina, jún 2022
písané pre www.kehilazilina.sk (ďalej Kehila)
Je utorok 28. júna 2022. Deň predtým v podvečer som sa vrátil do Prahy z ďalšej z našich tradičných letných akcií. Ďalšej? Pre Covid sme ich predsa v rokoch 2020 a 2021 nemali. Tri roky sú dlhý čas. Zostarli sme. Nástojčivá otázka: kto z nás bude chýbať na budúci rok? Predtým však ešte iná otázka: stretneme sa v roku 2023? Nezabráni nám v tom zase Covid alebo nebodaj ešte horšie nešťastie?
Najskôr vo štvrtok 23. júna cesta do Žiliny. Vlak bez väčších problémov, len som pri odchode a príchode trochu zápasil s kufrom. Sprievodkyňa síce mladá, ale ešte nižšia ako ja, takže pomôcť mi nemohla. Z mladých a nespokojných okolo sa k činu nikto nemal. Ako inak.
Nasledujú osobné rodinné postrehy, takže pre Kehilu namiesto nich tri bodky…
V piatok doobeda idem do kníhkupectva. Potom odchod do sídla kraja na výstavu o židoch v Námestove. Panely sú zaujímavé. Významný počin pána, ktorý sa menuje K. Kurtulík.
Je úmorné teplo. S bratom nás čaká brigáda: v ortodoxnej synagóge pomáhame uskladniť stovky výtlačkov knihy Židia v Žiline – Cintorín. Máme toho plné zuby – predsa len, roky sa hlásia.
Ďalej príliš osobné, takže v texte pre Kehilu znovu…
Piatok večer: naša užšia partia, čiže Spoločenstvo stromu číslo 2 na kúpalisku v Rajeckých Tepliciach, sa schádza na večeri. Skúmam prítomných, kto ako vyzerá, v akom je rozpoložení, čo ho trápi, prípadne z čoho sa raduje. Ďalších niekoľko riadkov o tejto problematike si ponechávam pre seba… Toľko však môžem napísať, že nálada bola dobrá a rozprávali sme a rozprávali.
Sobota 25. júna. Dopoludnia idem do mesta za knihami. Jedno kníhkupectvo za druhým. Nakoniec kupujem iba jednu publikáciu. Vyhliadnutých som ich mal viac, ale do Prahy by som ich sotva uniesol.
Námestie. Vraj tu zvyknú sedávať starí Žilinčania. Skutočne sedia a niektorí sú aj približne v mojom veku. Nikoho však nepoznávam. K tomu ešte jeden postreh: keď som pred rokmi jazdil do rodného mesta, divil som sa, koľko ľudí, ktorých som poznal len z videnia, dokážem identifikovať. Ako je to možné, že sa takmer nezmenili? Až neskôr mi zaplo: to sú predsa deti mojich známych neznámych. Medzitým deti zostarli a ich deti už nedokážem k nikomu priradiť. Chodci mojej mladosti zmizli. Ale možno je problém v tom, že sa mi zhoršil zrak.
V sobotu odpoludnia sa koná prezentácia knihy o židovskom cintoríne v Žiline. Grafická úprava na úrovni, pekné sú fotografie.
Podľa brata na žiadnej z našich prezentácii taký počet ľudí ešte nebol. Priebeh dobrý, boli otázky. Prítomná bola aj pani, ktorú by som nespoznal, keby mi niekto neprezradil jej meno. Za môjho detstva ideál niektorých rovesníkov v Žiline.
Potom stretnutie pre pozvaných v bývalej neologickej synagóge. Sedeli sme vonku, program prebiehal vnútri, ale kto chcel, počul a mnohí aj počúvali.
Zaujímavé rozhovory s PhDr. P. Salnerom, slávnym Šlomo Breznitzom, honorárnym konzulom Martinom Rodanom a ďalšími.
V nedeľu ráno o pol deviatej je nový bod programu: jarcajt v ortodoxnej synagóge. Na prekvapenie je dosť ľudí, tak okolo 30. Rabín je šikovný, celá akcia trvala asi pol hodiny. Na tryznu ma v aute vezú lekári, manželia Hanákovci. Platia mi kávu, čo ma dosť mrzí, mal som ich pozvať ja.
Tryzna. Čakalo sa viac ľudí, ale nato je zrejme príliš pekné počasie. Mnohí dali asi prednosť vode. Brat má prejav, hovorí aj primátor mesta P. Fiabáne a S. Breznitz. Prehliadka cintorína. O nej sa nerozpisujem, podkladov o našom cintoríne je pre záujemcov dosť.
V nedeľu ešte spoločná večera členov Spoločenstva. Lúčime sa. Nostalgia, ľútosť, ale aj radosť, že sme sa stretli. Uvidíme sa ešte? Určite. Sme predsa optimisti, inak by sme nedorazili ani tento rok.
V pondelok doobeda opäť na železničnej stanici. Vyzerá dosť úboho, niekdajšia pýcha Žiliny. Hlavne to množstvo schodov, vláčiť po nich kufor nie je žiadna zábava. Ale stanicu opravujú, takže bude lepšie. Dúfajme, že aj my budeme.
Peter Frankl
