Na sklonku minulého týždňa nás zasiahla smutná správa o úmrtí nášho drahého profesora Pavla Traubnera. V nedeľu ho na poslednej ceste odprevadilo niekoľko stoviek priateľov a známych.
Za slovenskú židovskú komunitu sa s pánom profesorom rozlúčil predseda ÚZŽNO Richard Duda a predniesol túto rozlúčkovú reč:
Ctená rodina pána profesora Traubnera, drahí členovia židovskej komunity, milí priatelia, vážení prítomní,
Paľko patril medzi tých ľudí, ktorí boli samozrejmou súčasťou našich životov. Bol taký samozrejmý, akoby nesmrteľný. Preto bude trvať nesmierne dlho, kým si jeho odchod vôbec pripustíme. Tí, čo sme Paľa poznali osobne sa zhodneme na jednom – bol mimoriadnou osobnosťou. Počas holokaustu prišiel o desiatky rodinných príslušníkov a my sme mali pocit, že sa snaží žiť život aj ich nenarodených potomkov. Energie a životného elánu mal na rozdávanie.
Pre Pavla neexistovala hranica medzi možným a nemožným, pretože tú druhú kategóriu ani nepoznal. Čo však z neho robí nekaždodennú osobnosť, je to, že svoj intelekt, talent a charizmu nevyužíval egoisticky vo svoj prospech. Každý jeden čin bol odrazom hlbokého presvedčenia, že je tu preto, aby ľuďom pomáhal. Bol stelesnením obsahu Hippokratovej prísahy.
Kto zachráni jeden život, akoby zachránil celý svet – znie všeobecne známa múdrosť z Talmudu. Symbolizuje židovské učenie o morálnej zodpovednosti za druhých na tomto svete, kde každý život má nezmerateľnú hodnotu a zaslúži si ochranu. Ak by sme sa optikou tohto citátu pozreli na Paľov život – on zachránil niekoľko galaxií. A tým si predĺžil prítomnosť na tejto Zemi – jeho meno budú s úctou a vďakou vyslovovať nielen tí, ktorým zachránil život, ale i stovky ich príbuzných a potomkov.
Naše životy sú darom. Presne tak sa k tomu svojmu Pavel aj správal (aj keď si musel trikrát za sebou zopakovať, že chuť na chlebíčky či sladkosti a diabetes nejdú veľmi dokopy). Snažil sa na sto percent dokázať, že žije v súlade s poslaním, pre ktoré sa narodil — pomáhať ľuďom a šíriť hodnoty, o ktorých bol presvedčený, že sú správne.
Pán profesor, ako sme ho s úctou volali, žil verne a s nezištnou túžbou zlepšovať svet okolo seba… a žil predovšetkým aktívne! Paľo, ďakujeme ti za všetky tie chvíle, keď si nás učil, že život nie je len o tom, čo vieme, ale aj o tom, s kým to zdieľame. A možno práve preto nikdy neutekal do súkromia svojej pracovne, nikdy nezostával sám so svojimi myšlienkami, život žil s nami – ktorých mal rád a o ktorých vedel, že ho majú radi.
Pavel mal jedinečnú schopnosť byť na každej dobrej recepcii. Alebo naopak, recepcia bola len vtedy dobrá, ak na ňu zavítal Paľo. Usmieval sa a trpezlivo podával všetkým ruky, viedol spoločenské rozhovory a chrlil bonmoty. Hovorilo sa, že koho Paľko nepoznal, ten vlastne ani neexistoval.
Vstúpil som medzi dnešné smútočné zhromaždenie a videl nespočetné množstvo známych tvárí. Podvedome som si povedal – ešte počkáme na profesora a môžeme začať… Nie, nepríde, strhol som sa… a telom mi prebehol mráz…
Paľo, odchádzaš a ja Ti dávam zbohom v mene celého slovenského židovstva. Ostávaš však s nami. Si natrvalo zapísaný v našich mysliach a srdciach. Nezabudneme na tvoj smiech a túžbu byť tam, kde sú ľudia a kde sa niečo deje. Miloval si byť súčasťou ľudského spoločenstva, miloval si chvíle, keď si si mohol povedať – oplatilo sa prežiť!
Židovská tradícia učí, že naše spomienky na zosnulého sa stávajú jeho posmrtným dedičstvom. Hovoríme: „Keď odchádzame z tohto sveta, naše činy a dobré skutky žijú ďalej.“ Tento odkaz platí pre Paľka stonásobne. Tvoje dobré skutky, snaha pomôcť, alebo len spomienka na tvoju fyzickú prítomnosť pretrvajú v každom z nás.
Pán profesor, nikdy nezabudneme. Nikdy nezabudneme na to, že si tu bol pre nás, pre komunitu, pre túto krajinu.
Odpočívaj v pokoji, Paľko a buď večným svetlom, ktoré bude navždy horieť v našich srdciach.
