Klobúk dolu!
O knihe Petra Frankla Tikot židovských hodín
Kniha je zaujímavá, ale recenzia bude náročná. V tomto duchu sa odvíjali prvé dojmy po tom, ako som nahliadol do obsahu (zatiaľ) posledného diela Petra Frankla. Tento plodný autor poviedok so židovskou tematikou, detektívok či prác odborného charakteru nám totiž určite má ešte čo povedať.
Neistotu zvyšovala obava, že nevynikám manuálnou zručnosťou, preto ľahko môžem poškodiť tak citlivý prístroj, akým sú hodinky.
O kvalite a kvantite
Oprávnené obavy vyvolával najmä kvantitatívny aspekt knihy. Autor ju rozdelil do ôsmich blokov, nazvaných Návraty – domov?; Odchody – kam?; Ako nám pískali a ako sme tancovali; Skrutky sa o niečo uvoľňujú; Jar 1968 a jej jeseň; Nenormálny normál; November 1989 a jeho pokračovanie; Budúcnosť, čiže niečo o zázrakoch). Výsledkom je 65 miniportrétov ľudí a doby. Ako celok tvoria zložitú mapu slovenského židovského sveta v desaťročiach od oslobodenia až do súčasnosti. Som presvedčený, že už potreba vymyslieť 73 zmysluplných názvov predstavovalo syzifovskú drinu. Nejedného autora (a možno aj čitateľa) by takéto kvantum mohlo odradiť… Úctu k autorovi stupňovalo, že Peter Frankl ku každému z týchto titulov vytvoril krátky príbeh. Upozorňujem, že stručnosť nie je v židovských kruhoch bežná, už preto, že čím je text kratší, tým je pre autora náročnejší… Najlepšie by o tom vedel hovoriť aforista Tomáš Janovic, ale tento názor potvrdzuje aj románopisec Amoz Oz. V knižnom rozhovore Skok do prázdného bazéna uviedol: „Tuším, že Chajim Weizmann jednou někomu v dopise napsal, nezlob se, že je dopis tak dlouhý, ale prostě nemám čas psát ti stručně.“
Keď som začal s písaním recenzie, uvedomil som si, že upadám do vlastnej pasce. Rozsah (a s ním spojená obsahová pestrosť), ktorá ma bavila počas čítania, urobila zo stručnosti nevyhnutnosť stlačiť Franklovu 65 kapitolovú mozaiku do priestoru jedinej časopiseckej stránky… Na obľúbenú formu krátkeho obsahu jednotlivých kapitol som mohol teda zabudnúť.
Vo všeobecnosti možno zhrnúť, že autor vytvára stručné dejiny komunity a jej členov. Upozorňuje na zmeny identity, dilemy preživších, komunikáciu ľudí so židovskými a štátnymi organizáciami i organizácií medzi sebou. Primeraný priestor dostávajú aj zmeny vzťahu ľudí (a obcí) k Izraelu. V jednotlivých kapitolkách Peter Frankl vykresľuje či (a prečo) odísť alebo zotrvať na Slovensku, ale aj dôvody (krátkodobých alebo trvalých) návratov. Zvýšenú pozornosť venoval „generačnému zlomu“ v roku 1968. V odpovedi na klasickú otázku „Je to dobré pre nás Židov?“ jeho hovorca Kugel neuvádza len pozitívne stránky vývoja: „V prelomových dobách sa často dostáva k slovu ulica,“ upozornil ma Kugel. „Tá potrebuje len podnet, teda zámienku, aby svoju pozornosť sústredila na Židov.“ Obavy neskrýval vo svojich memoároch ani dlhoročný predseda ÚZŽNO Benjamín Eichler. Zmes strachu a sklamania viedla k hromadnej emigrácii (a postupnému vymieraniu mnohých obcí). Z tohto pohľadu paradoxne vyznieva Eichlerov názor, že hlavným, ak nie jediným pozitívom roku 1968 bola práve možnosť emigrácie…
Súdruh Kapusta v akcii
Pomery v päťdesiatych rokoch ilustruje portrét „cirkevného odborníka súdruha Kapustu“. Do funkcie ho dosadila strana, jeho jedinou kvalifikáciou bola lojalita a sám priznal, že na otázku, „čo vlastne má taký referent robiť“, dostal zrozumiteľnú odpoveď: „Musíš vychádzať z toho, že cirkvi sú nepriateľom ľudovodemokratického zriadenia.“ Jeho kvality odrazila reakcia na poznámku, že pri bohoslužbe je nevyhnutná prítomnosť desiatich mužov: „Treba ísť na to dialekticky. Všetko sa mení. Upravte predpis, modlite sa hoci len dvaja alebo vy sám.“ Humorné scénky nájdeme aj na iných miestach, ale nie vždy vyvolávajú veselosť. Skôr potvrdzujú skúsenosť (nielen) ruských Židov: Nesmejte sa pred pointou. Neviete, či nebude smutná.
Záver
Nie všetkých časti sú rovnako dobré, ale aj tie „slabšie“ pomáhajú pochopiť atmosféru doby. Moja jediná vážnejšia výhrada voči Franklovej knihe spočíva v otázke, či menej by nebolo niekedy viac. Množstvo strán, slov, písmen môže spôsobiť, že na čitateľovi sa skôr alebo neskôr prejaví „únava materiálu“, ktorú početné a zaujímavé ilustrácie Stana Lajdu dokážu zmierniť len čiastočne. Musím ale priznať, že keď som uvažoval, čo vynechať, nenašiel som odpoveď. Strata ktoréhokoľvek príbehu by totiž spôsobila, že výsledná mozaika bude neúplná a poškodená.
Nespomínam si, že by som sa pri niektorej z mojich početných recenzií trápil viac než s Franklovou knihou. Keď som ju konečne dopísal, krvopotne zostručnil, utrel si pot zo zaroseného čela, mohol som s úľavou napísať záverečný verdikt: Klobúk dolu!
Post scriptum
Na konci Obsahu nájdeme obvyklé upozornenie: „Kniha sa netýka žiadnej konkrétnej židovskej náboženskej obce. Akákoľvek podoba alebo dokonca zhoda so skutočnými ľuďmi je náhodná a neúmyselná.“ Obávam sa, že v tomto prípade autor nehovorí celú pravdu. Nespomína meno žiadnej obce, neuvádza reálne priezviská, ale… Od prvej až po poslednú stranu z textov priam kričí, že Frankl svoje analýzy (či diagnózy) možno autorsky upravil, rozhodne však nie sú vymyslené. Vznikli na základe znalosti osôb a reálií v reálnej (zrejme hlavne tej žilinskej) komunite, pričom troškou do mlyna prispeli archívne materiály a odborné či beletristické diela. Na základe skúseností etnológa a dlhoročného predsedu ŽNO si dovolím tvrdiť, že Franklove mikroportréty približujú konanie konkrétnych osôb, židovských náboženských obcí a iných organizácií v ťažkých časoch.
Peter Salner
Frankl, Peter: Tikot židovských hodín alebo po holokauste k dnešku
Ilustrácie: obálka a titulky Miroslav Cipár
Ilustrácie v texte: Stano Lajda
Grafické spracovanie: Tibor Majerčík
Tlač: Varínska tlačiareň
Žilina 2021, 286 strán.
