Pred niekoľkými dňami zomrel v kanadskej Ottawe môj bratranec Juraj Frankl. Pozriete sa na dátum jeho narodenia a poviete si: Pekný vek. Nuž áno, takéto alebo podobné konštatovanie zvykneme v tomto prípade vysloviť, aj keď možno nič nevieme o danom človeku, o tom ako prebehol jeho život.
A ten Jurajov bol neľahký. Že prečo? Možno vám niečo napovie informácia, že sa narodil v Žiline, kde nepretržite strávil aj prvých desať rokov svojho života. Keď začalo prenasledovanie židov na Slovensku, a teda i v našom meste, mal len štyri roky. A iba desať, keď pre jeho rodinu vyvrcholilo, čo bolo od septembra 1944, okupácie krajiny Nemeckom.
Môj kádrový posudok to už nezhorší, a tak môžem bez obáv napísať, že Franklovci patrili pred vojnou v Žiline k lepšie situovaným rodinám v meste. Nekradli, ale úspešne nakupovali a predávali, mali veľkoobchod na vtedajšej Masarykovej ulici. Jurajov otec Ándor (Ondrej) sa v roku 1936 ako najstarší syn zomrelého Samuela stal hlavou Franklovcov v našom meste. Jurajova sestra Erika sa narodila roku 1928. Matka oboch detí sa volala Ružena.
Vďaka kontaktom a v tomto prípade i arizátorovi, sa Ándorovi podarilo uchrániť svojich najbližších od najhoršieho: deportácie do vyhladzovacieho tábora. Keď ale prišli Nemci, nezostávalo nič iné, ako utekať a skrývať sa. Našiel sa však horlivec, ktorý ukázal prstom a úkryt prezradil. Rodinu odvliekli do tábora v Seredi.
Zachoval sa Ándorov list, ktorý poslal zo Serede do Žiliny a v ktorom prosí o zaslanie prikrývok a šatstva. Z požadovaného množstva je zrejmé, že nešlo o potreby len pre rodinu. Prenasledovatelia nechceli len pochytať židov, ale ešte si aj niečo nakradnúť. Žilinčanka Gerta Slezáková (rodená Scharfová) ešte aj dlho po vojne spomínala, ako strašne zbil veliteľ koncentračného tábora v Seredi Alois Brunner jej otca zato, že mu nezaobstaral náklad dreva. Vraždenie židov bolo treba pochopiteľne odmeniť, a tak Brunner, jeden z najodpornejších nacistických zločincov, sa tešil až do svojej smrti ochrane sýrskeho režimu.
Eriku a jej matku odvliekli do Ravensbrücku, Juraja a jeho otca do Bergen Belsenu. Deti a matka sa vrátili, Ándora zavraždili krátko pred oslobodením tábora. O jeho smrti sú dve verzie. Podľa prvej sa ako silný fajčiar pokúsil ukoristiť zvyšok cigarety, ktorý odhodil jeden z esesákov. Ten si to všimol a väzňa na mieste dokopal na smrť. Druhá tvrdí, že Ándorovi sa podarilo schovať prsteň, ktorý chcel vymeniť za chlieb pre svojho syna. Spoluväzeň ho však prezradil a strážcovia Ándora zastrelili.
Juraj prežil. Náš otec často spomínal, ako krátko po vojne ťažko chorého a slabého synovca niesol miestami na chrbte od hraníc až do Plzne. Len odtiaľ totiž už ako tak fungovala doprava. Spolu potom cestovali tri dni do Žiliny, pričom chlapec musel často sedieť na kolenách strýka v preplnenom vlaku. Potom sa dlho uzdravoval a takmer dva roky strávil v liečebni vo Vysokých Tatrách. S matkou a sestrou emigroval a roku 1949 sa ocitli v Montreale. Z Juraja sa stal George, ale v Žiline sme mu hovorili Ďuro.
Teraz sa musím k niečomu priznať: bratranca som takmer vôbec nepoznal. Ako sa teda odvažujem o ňom písať? V ďalších riadkoch sa to pokúsim objasniť.
Keď Ďuro odišiel za oceán mal som iba dva roky, a tak som si na neho nepamätal. V Kanade urobil slušnú kariéru. Vyštudoval dve vysoké školy a na ministerstve zahraničného obchodu to dotiahol na pozíciu riaditeľa odboru. Potom som ho videl až po dlhom čase, keď sme spolu s bratom boli v roku 1995 na návšteve v Kanade. Šlo len o niekoľko dní a ja som horel zvedavosťou. Ako bratranec spomína na detstvo a predvojnový rodinný život, na koncentračný tábor, otca, prvé roky v emigrácii? Aký je jeho názor na Žilinu a jej obyvateľov, vtedajších susedov a spolužiakov? Vďačí za svoje prežitie v Bergen Belsene len Ándorovi alebo aj svojej vôli a odvahe? A tak ďalej. Ďalšie a ďalšie otázky by som mohol menovať.
Ako je známe, ten kto sa pýta, vlastne riadi rozhovor. Ale to Ďuro nepripustil. Hovoril len o tom, o čom chcel on sám, na mnohé otázky neodpovedal alebo ich zahral do autu. Rešpektoval som to a už ho neotravoval. Veď prečo by sa mal vracať do minulosti, a teda aj do najhoršieho obdobia svojho života? Prečo si znovu pripomínať strašné časy?
Odmietal s nami hovoriť po slovensky, vraj nám nerozumie, slovenčinu úplne zabudol. Keď sme však s bratom niečo v tomto jazyku prehodili, bolo jasné, že vie, o čom je reč. Len krátko spomenul, že po návrate z koncentráku mu rodina nechcela veriť, že Ándor zahynul. Chlapec má horúčku, blúzni, hovorili. Nie je predsa možné, aby sa zachránilo slabé dieťa a jeho mocný otec nie.
Potom som bol s Ďurom v kontakte už len zriedka, hlavne prostredníctvom brata. A predsa som s ním bol veľmi často v spojení. Vžíval som sa do toho, že som on, že som sa v skutočnosti narodil o trinásť rokov skôr. Som rozmaznávané a milované dieťa a zrazu skok: nadávky na ulici, žlté hviezdy, to nesmieš, tamto máš zakázané. Strašný tábor v Seredi a ešte strašnejší Bergen Belsen. Akú silu si v sebe Ďuro mal, že si všetko prekonal? Ja by som to určite nedokázal. Svoju životnosť v koncentráku som odhadol na hodiny, prinajlepšom na dni.
Opakovane som sa v duchu bratranca pýtal na to, ako sa díva na dnešný svet. Ako so svojou minulosťou a skúsenosťami reaguje na udalosti v Amerike a v Európe, na opakujúce sa konflikty, na hrozbu ďalšej svetovej vojny? Aké sny má a aké by som mal ja na jeho mieste? Zobúdzal by som sa od hrôzy, vracal sa do Bergen Belsenu, znovu a znovu by som sa bezmocne prizeral zavraždeniu svojho otca?
Teraz je Ďuro mŕtvy, ale môj dialóg s ním pokračuje. Takí ľudia ako on by mali žiť večne. Rozprávali svoj príbeh už svojou existenciou, i keď mlčali, ako môj bratanec. Záchrana každého z nich by si zaslúžila samostatnú knihu.
Povinnosťou nás, ktorí sme našťastie neprešli takým utrpením, je vracať sa k ich životom. Nesmie sa na nich zabudnúť. Už i preto, aby sa strašné príbehy malých detí i dospelých, ktorí sa previnili iba tým, že boli židia, nikdy neopakovali. Sme im to dlžní, našim včera živým, dnes už bohužiaľ mŕtvym.
Peter Frankl
