zmeny, členovia sa vzdávajú funkcií, vystupujú z obce. Čo sa ale podarilo, bol pamätník žilinským obetiam holokaustu v obradnej sieni cintorína, ktorý odhalili v októbri 1952. Inak však obec vymiera, aj pasívna účasť členov na jej živote je veľmi slabá. Za spoluprácu s izraelským veľvyslanectvom je v roku 1957 odsúdený Pavel Sendrei s manželkou.
Napriek tomu ŽNO v Žiline existuje aj v dnešných dňoch. Len ten, kto to zažil vie, koľko úsilia, nervov a často aj zbytočnej námahy stáli rokovania s komunálnymi a národnými podnikmi o najnutnejších opravách na židovských objektoch v meste. Vo Vrútkach, Martine a Bytči zostalo len niekoľko židov, a tak sa stávajú členmi ŽNO v Žiline. Neskôr sa rovnaký postup zvolí aj u židov z Čadce, Ružomberka a ďalších miest.
Posledná veľká vlna vysťahovalectva zasiahla žilinskú ŽNO v rokoch 1968-69. Odišli síce hlavne už asimilovaní ľudia, ale kto vie, aký by bol vývoj komunity po roku 1989, keby zostali. A tak štátne orgány vo svojich hláseniach môžu konštatovať, že činnosť obce značne ochabla, má len prestárlych členov, jediným záujmom ktorých je pochovávanie na židovskom cintoríne. ŽNO melie z posledného. V zmenených podmienkach po roku 1989 sa ale činnosť obce aktivizuje. Prvoradou úlohou je oprava objektov, veď vo veľmi zlom stave je cintorín, modlitebňa na Dlabačovej ulici atď. Riešiť sa musia zložité právne problémy. Pokračuje ale vymieranie obce: roku 2007 má už len asi 40 členov s priemerným vekom okolo 65 rokov. Pritom do žilinskej ŽNO patria aj židia z niekoľkých ďalších miest na Slovensku. Významným dňom je 29. jún 1996, keď sa v modlitebni otvára stále expozícia Múzea židovskej kultúry. V rovnakom roku začínajú pravidelné stretnutia rodákov, na ktorých sa stretávajú žilinskí židia roztratení po celom svete. Každoročné tryzny navštevujú verejní a politickí činitelia, v roku 2005 dokonca prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý potom odhalil pamätník postavený na mieste, kde bolo v Žiline koncentračné stredisko.
Krátko sme sa už zmienili o židovskej ľudovej škole. Po jej ukončení mladí židia navštevovali žilinské stredné školy. Medzi študentmi reálky ľudí, ktorí to niekam v živote dotiahli nájdeme Maximiliána Scheera, Karola Grüna, Alexandra Aranyosa a mnohých ďalších. Do dievčenského gymnázia chodili aj Matilda Reichová, Magdaléna Robinsohnová atď.
Židia patrili k zakladateľom športu v Žiline. Boli medzi nimi aj významní funkcionári a sponzori športových aktivít. K najslávnejším medzivojnovým športovcom patril čs. reprezentant v tenise Ladislav Hecht. V ľahkej atletike vynikol predovšetkým šprintér Andrej Engel, dlhoročný a mnohonásobny čs. rekordér. Boli aj ďalší: Jozef Weider, Eugen Weiner. Kto vie, z koľkých talentov by vyrástli ďalší vynikajúci športovci nebyť toho, že nielen ich športovú kariéru, ale i život ukončil holokaust.
Krátka história židov v Žiline končí. Mesto plné židov, keď ste na každom kroku stretli „nášho“ človeka, je nenávratnou minulosťou. V mestách ako je Žilina bude stále viac ľudí, ktorí v živote žiadneho žida nevideli. Je potrebné ale dúfať, že bude stále viac aj mladých ľudí, ktorí budú klásť zvedavé otázky a hľadať na ne odpovede. Preto cez pesimizmus presvitá optimizmus. Je treba veriť, že kniha vyvolá záujem žilinskej verejnosti o históriu pomaly stratenej komunity.
Editori venujú túto publikáciu všetkým tým, čo sa jej nedožili. Ale aj všetkým tým, ktorí otvoria stránky knihy a zamyslia sa nad jej obsahom.
| …predchádzajúca strana |
