To stačilo k tomu, aby votrelci ich byt obišli.18
V Budatíne, ktorý je dnes súčasťou Žiliny, napadli v noci bohatého žida W. Prišli k nemu a žiadali všetko, čo vraj za vojny od nich nahrabal, a hrozili mu smrťou. W. im dovolil, aby si všetko vzali.19
Nepokoje boli aj v okolí Žiliny. Medvecký opisuje situáciu v Terchovej, kde bol 27. októbra veľký neporiadok. Pred Buxbaumovou krčmou sa zhromaždil húf rozzúrených dedinčanov. V dome bol hluk, ničilo sa náradie a rozbíjali fľaše. Vojaci pobúrili občanov tak, že v krátkom čase vyrabovali všetkých židov.20
Arieh (Artúr) Klein k tomu uvádza: „V roku 1918 bola v Terchovej veľká rabovačka. Chvalabohu, zaobišla sa bez obetí na ľudských životoch, lebo židia už 26. októbra 1918 z dediny odišli. Medzi nimi boli aj moji starí rodičia, ktorí sa presťahovali do Žiliny, lebo z večera do rána prišli o celý svoj majetok. Prvé týždne oslobodenia po prvej svetovej vojne mali, žiaľ, aj takúto podobu. Ľudia chápali slobodu ako svojvôľu, namierenú hlavne proti židom, rovnako v mestách ako na dedinách.“21
V novembri 1918 bol v Piešťanoch založený Židovský občiansky spolok. Jeho členovia sa zúčastnili na zjazde Národnej rady židovskej v Prahe v januári 1919, kde boli položené základy pre vytvorenie Židovskej strany v Republike československej. V rovnakom roku vznikol v Piešťanoch Ľudový zväz židov pre Slovensko (ĽZŽ) a konala sa prvá konferencia slovenských sionistov v Bratislave. Nemáme informácie o tom, že by sa na týchto akciách zúčastnili zástupcovia židov zo Žiliny. V decembri roku 1920 bol ale na zhromaždení ĽZŽ v Piešťanoch prítomný predseda žilinskej ŽNO Ignác Spierer. Jeho vtedajšie rokovania sa zakrátko odrazili v problémoch žilinskej židovskej obce.
Prvý dokument, ktorý máme v ČSR zo žilinskej ŽNO k dispozícii, je napísaný v slovenskom jazyku 10. januára 1919. I. Spierer ho adresuje vedeniu mesta. Odmieta Národnú radu židovskú, ktorá bola založená v Prahe, pretože podľa neho zakladatelia chcú prezentovať židov ako národ a uplatňovať preň práva minority. Spierer naproti tomu zdôrazňuje, že židia na Slovensku chcú byť ako Slováci židovského náboženstva dobrými a vernými občanmi nového štátu.22
Niektoré radikálne postoje k menšinám, lepšie povedané voči tým, čo boli do týchto menšín určovaní, sa odrazili aj v miestnych podmienkach. Žilinský mešťanosta Gašpar Ďurčanský na zasadaní predstaviteľov mesta 12. januára 1919 zaradil medzi utlačovateľov stranu panskú, maďarskú, kňazskú a židovskú. Súčasne ale poukázal na nutnosť udržovať poriadok, zamedziť výtržnostiam a útokom na súkromný majetok Maďarov alebo židov.23
Spierer svojím vyhlásením z 10.1.1919 zrejme vyšiel v ústrety vtedajším Šrobárovým požiadavkám. Predseda ŽNO totiž konštatuje, že jeho stanovisko je plne v súlade so zásadami ministra pre Slovensko.
ČSR ale neskôr ako jediná európska krajina uzákonila, že československí židia sa môžu slobodne prihlásiť k židovskej národnosti, a to bez ohľadu na to, aký je ich materinský jazyk. V tejto možnosti sa skrývala aj snaha orgánov republiky oslabiť maďarskú a nemeckú menšinu.
Po tomto nespornom prejave lojality sa Spierer odhodlal k listu, ktorý 2. apríla 1919 adresoval ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska. V mene židovskej cirkvi v Žiline v ňom poukazuje na to,
________________________________________
18spomienky E. Krenkovej zo 6.1.2008, archív autorov
19K. Medvecký, c.d., III, str.31
20K. Medvecký, c.d. III, str. 15
21Rudolf Schuster: Muž s dvoma srdcami, PressPrint, Košice 2001, str. 12
22ŠAŽA, f. VOŽ, 2034/1919
23Zápisnica zastupiteľského zboru mesta Žiliny 1919- 1922
| …predchádzajúca strana |
