Príhovor predsedu ŽNO Žilina P. Frankla na poslednej rozlúčke s Bebom Pollákom:
Motto: Človek musí mať veľké šťastie
žiť život až do konca života
a ja som ho mal.
Bebo Pollák.
Vážené smútočné zhromaždenie
Dnes sa lúčime s našim najstarším členom pánom Jurajom Pollákom.
Bebo,tak sme ho všetci volali, sa narodil dňa 15.7.1924 v Žiline. Rodina pochádzala z Moravského Místku, kde sa narodil aj jeho starší brat Vilo. Po I. svetovej vojne sa rodina prisťahovala do Žiliny a tu sa narodila aj Bebova sestra. Bebo prežil bezstarostné detstvo a po ukončení židovskej ľudovej školy v Žiline pokračoval v štúdiu na žilinskej reálke, ktorú úspešne ukončil.
Textilný obchod Pollákovcov bol jedným z najvýznamnejších v Žiline, ale Beba to, na rozdiel od jeho brata, ťahalo k technike, a tak sa nezapojil do práce v rodinnom podniku.
Prišlo však obdobie, ktoré bolo nielen pre našu komunitu tým najstrašnejším čo prežila, obdobie II. svetovej vojny. Na začiatku vojny sa zamestnal v elektrofirme Malý, kde dostal základy elektrotechniky, ktorá ho sprevádzala po celý profesný život.
V roku 1942 bol spolu so svojimi najbližšími internovaný v žilinskom koncentračnom stredisku, ale nebol deportovaný. Potom sa skrýval na rôznych miestach. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou odišiel do hôr a zapojil sa aj do odboja. Neskôr odvážne prekročil hranice Maďarska, kde bol ale zatknutý. Vydával sa za Poliaka a šťastnou zhodou okolností sa mu podarilo ujsť a prísť opäť na Slovensko, kde sa dočkal konca vojny.
Patril k jednej z mála židovských rodín, z ktorých zahynul len jeden člen, ktorým bola jeho sestra.
Po vojne sa opäť vrátil k elektrotechnike a zostal jej verný až do neskorej staroby. Či to bolo prevíjanie motorov, oprava inštalácie alebo elektrika v autách, všade bol doma, všade mal nápady, všade bol uznávanou autoritou.
Venoval sa športu, kde ako motocyklový pretekár dosiahol nejeden úspech. Bol turistom, lyžiarom, rád kempoval a surfoval. Keď mu na surfovanie už nestačili sily, jazdil na malej plachetnici a vo svojom prívese na Oravskej priehrade trávil aj ako osemdesiatnik leto.
Pracoval v rôznych žilinských podnikoch, napr. v Mototranze, v nemocnici ako technik, ďalej v ZVL Kysucké Nové Mesto, ale aj na VŠD Žilina ako asistent. V roku 1969 bol 9 mesiacov v USA, a potom sa už na VŠD nemohol vrátiť. Ešte viac ako 70-ročný pracoval vo firme na opravu tlakových čistiacich zariadení. Bol tiež inštruktorom v autoškole.
Ťažko sa nám lúči s človekom, ktorý za sebou zanecháva takú hlbokú životnú brázdu. Jeho odchodom strácame jedného z posledných, ktorí prežili holokaust a zapojili sa do odboja.
Najvyššia spravodlivosť hovorí o tom, že všetci ukončíme svoju pozemskú púť, všetci sme smrteľní. A tak sa naposledy, spolu s priateľkou a opatrovateľkou Ľubou Majstríkovou, priateľmi Láďom Pffeferom, Pavlom Karašinským, Jonelom Cotiofanom, Jánom Lapošom a mnohými ďalšími, lúčime s našim Bebom.
Nech je mu rodná žilinská zem ľahká,
česť jeho pamiatke
