Začiatkom februára sa v Bratislave uskutočnila Medzinárodná konferencia o boji proti antisemitizmu v regióne OBSE. Konferenciu otvoril svojim vystúpením minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a úradujúci predseda OBSE Miroslav Lajčák. Základ jeho prejavu tvorí známy príbeh Vrbu a Wetzlera, ktorý je významne spojený aj so Žilinou. Aj preto Vám ho prinášame v plnej podobe (zdroj: www.mzv.sk):
VYSTÚPENIE MINISTRA ZAHRANIČNÝCH VECÍ A EURÓPSKYCH
ZÁLEŽITOSTÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY A ÚRADUJÚCEHO PREDSEDU
OBSE
MIROSLAVA LAJČÁKA
na
KONFERENCII O BOJI PROTI ANTISEMITIZMU V REGIÓNE OBSE
Bratislava, 5. februára 2019
Vážená pani ministerka Karin Kneissl,
vážený pán generálny tajomník OBSE Thomas Greminger,
vážená pani riaditeľka Úradu pre demokratické inštitúcie a ľudské práva Ingibjörg Sólrún Gísladóttir,
vážení hostia, dámy a páni.
Vitajte v Bratislave. Teším sa, že ste prijali pozvanie na konferenciu slovenského predsedníctva OBSE o veľmi neľahkej a bolestivej téme antisemitizmu.
Mohol by som dnes začať historickým exkurzom k východiskám antisemitizmu.
Mohol by som tému uchopiť koncepčne či metodologicky.
Mohol by som sa zamerať sa na politickú dimenziu antisemitizmu.
Alebo religióznu, berúc do úvahy geopriestor.
Mohol by som hovoriť o psychológii jednotlivcov.
A tiež aj o sociológii národov.
Pretože toľko podôb – a omnoho viac – má antisemitizmus.
Chcem dnes však hovoriť o tragédii jeho ľudských dôsledkov.
Poviem Vám tri príbehy z jedného ľudského života.
Príbeh prvý
V prvom príbehu nás zavediem na miesto vzdialené 330 kilometrov od tejto sály.
Je 7. apríl 1944 a koncentračný tábor Osvienčim je potrebné rozšíriť.
Na vonkajšej strane, za ostnatými drôtmi, sa pripravuje výstavba nových barakov.
Medzi drevenými dielcami – v neveľkej medzere – sa ukrývajú dvaja muži.
Jeden z nich je stále ešte chlapec.
Rudolf Vrba, pôvodom z Topoľčian a Alfred Wetzler, pôvodom z Trnavy.
V Osvienčime strávili dlhé 2 roky a vedia, čo nasleduje keď sa zistí, že medzi väzňami niekto chýba.
Večerný vzduch prerezalo kvílenie alarmu.
Tábor sa uzavrel a nasledovali 3 dni pátrania v širšom perimetri.
Vrba a Wetzler sa rozhodli čakať doslova pár metrov od tábora.
Strávili 3 dni, medzi drevenými doskami, na konci ktorých bola buď nádej na slobodu alebo istá smrť.
Keď po dlhých 72 hodinách v tábore skončil poplach a pátranie prevzalo gestapo a polícia, odplazili sa do blízkeho lesa a vydali sa na útek domov na Slovensko.
Bežali najmä v noci, aby ich nechytili príslušníci SS. Cez lesy, sneh i blato.
Bežali vyše 12 dní, prekonali vyše 140 kilometrov, kým prekročili slovensko-poľské hranice a ocitli sa v obci Skalité.
Keď sa 20. apríla 1944 miestny roľník Ondrej Čanecký vybral na svoje pole, mal to byť pre neho obyčajný, všedný deň.
Na oranisku však našiel vyčerpaných, hladných a zmorených Vrbu a Wetzlera.
Na prvý pohľad mu muselo byť zrejmé, že pomocou týmto mužom by riskoval veľa, vrátane vlastného života.
No Ondrej Čanecký mužov niekoľko dní skrýval vo vlastnom dome, dal im najesť a keď znovuzískali silu, sprostredkoval ich kontakt s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce v Žiline.
***
Viem, že mnohí z Vás tento príbeh poznajú.
Je príbehom odvahy, zoči voči zbabelosti antisemitizmu.
Nezlomnosti ľudského ducha.
Sily. Vôle. Vytrvania.
Viem ale aj to, že považujete za dôležité pripomenúť si ho.
Opäť. A opäť. A opäť.
Pretože antisemitizmus nie je porazený. Naopak.
Je rok 2019 a vo svete i v Európe sledujeme trendy, ktoré až príliš nebezpečne pripomínajú minulosť.
Počúvame rétoriku nenávisti a sledujeme, ako sa vracia do našich zákonodarných zborov. Slovensko nevynímajúc.
Je to tá istá nenávisť, len prezlečená do moderného šatu.
Nachádza sa v online priestore, zakrýva sa anonymitou na sociálnych sieťach a je už tak silná, že sa dokáže manifestovať v parlamentných voľbách.
Je našou povinnosťou proti šíreniu nenávisti konať.
Pretože antisemitizmus, to nie sú len 30. a 40. roky.
Sú to stáročia pocitu nadradenosti, nenávisť voči cudziemu a pomýlená predstava vlastnej výnimočnosti.
A jeho najhoršie prejavy sú vždy nasledované tou istou otázkou: Ako je možné, že sa to opäť stalo?
Ako je možné, že po každom pogrome prišiel ďalší?
A ako je možné, že niektorí ľudia sa dnes opovažujú povedať, že holokaust sa nestal?
Nedovoľme, aby sa raz budúce generácie pozerali na nás a pýtali sa: ako to mohli dopustiť?
Veď to museli vedieť. Prečo nezasiahli.
A tu sa začína druhý príbeh, o ktorom chcem hovoriť.
Príbeh druhý
Vrba a Wetzler z tábora smrti neutiekli len preto aby zachránili seba, ale aby zachránili iných.
Hoci vzburu plánovali dlhšie, vpred ich pohlo zistenie, že nacisti plánujú ďalšie transporty z krajín, ktorým sa zatiaľ vyhýbali, najmä z Maďarska.
Keď sa v Osvienčime rozbehla masová výstavba nových barakov, Vrba a Wetzler už nemohli ďalej čakať. Museli ísť, museli ostatných varovať a zastaviť to.
Svet vtedy totiž ešte netušil o škále a brutalite tejto hrôzy.
Keď dorazili do Žiliny, v dňoch 25. – 28. apríla vypovedali pred Židovskou pracovnou radou o zverstvách v tábore smrti.
Obaja boli vypočúvaní oddelene a ich precízne a detailné svedectvá zneli priam neuveriteľne.
Následne spolu vypracovali 32-stranovú správu, v ktorej detailne opísali rozmiestnenie táborov v Osvienčime a Brzezinke, selekcie prichádzajúcich Židov či systém evidencie a fungovania táborov.
Vymenovali koľko a aké transporty do Osvienčimu prišli, vypracovali nákresy krematória a plynovej komory a odhadli počet ľudí, ktorí zahynuli.
***
Tento príbeh, je príbehom o prevencii.
Vrba a Wetzler sa rozhodli sa konať, aby ďalší nemuseli podstúpiť to, čím prešli oni.
A dnes, keď vyrastá nová generácia, ktorá (vďakabohu) nezažila na vlastnej koži neslobodu, musíme sa s nimi rozprávať o tom, čo sa stalo. Trebárs aj na príklade Rudolfa Vrbu.
Keď ho deportovali z rodného mesta do koncentračného tábora, mal 17 rokov.
Tiež bol niekoho spolužiakom, kamarátom.
Rozprávajme im tieto príbehy.
Aby videli varovné signály; chápali, že antisemitizmus je nebezpečný.
Je veľmi znepokojujúce, ako rastie podpora mladej generácie smerom k politickým entitám presadzujúcim extrémistické ideológie a historické dezinterpretácie.
Náš rezort diplomacie sa snaží reagovať na hoaxy a dezinformácie, navštevujeme školy a univerzity a rozprávame so študentmi o tom, aká krajina je Slovensko.
Aký náročný bol boj o jej demokratický charakter a miesto v Európskej únii.
Že demokracia nie je samozrejmá. Má veľa nepriateľov a treba ju chrániť pred nenávisťou.
A nenávisť je esenciou antisemitizmu. Pretože antisemitom bola vždy bližšia totalita než sloboda.
Tretí príbeh je smutný a varovný zároveň.
Príbeh tretí
Text správy bol okamžite preložený do ďalších jazykov a distribuovaný kompetentným úradom na západe.
Dostal sa do Vatikánu, Švajčiarska, USA … informovala o ňom BBC.
Vrba a Wetzler chceli zabrániť ďalším zločinom, varovať ohrozených, informovať kompetentných – no reakcia prišla neskoro.
Možno to, čo videli, bolo vtedy pre mnohých až príliš. Až príliš nepochopiteľné, až príliš strašné.
Napriek tomu, že deportácie boli v lete 1944 zastavené, čím sa podarilo zachrániť asi 200 000 Židov, osud státisícov ľudí deportovaných od polovice mája ´44 bol už navždy stratený.
Dezilúzia oboch Slovákov bola veľká.
Vrba napísal: „Prečo som utekal? Aký to malo zmysel? Nedošlo im, že každý deň zomrie desaťtisíc ľudí [… ] Nerozumeli mi? Neverili mi?“
***
Tento príbeh, je príbehom hodnoty pravdy.
Vrba a Wetzler riskovali životy aby povedali pravdu. Aby svet vedel.
No mnohí odmietali akceptovať skutočnosti, ktoré sa stali realitou aj ich pričinením.
Preto my, poučení z minulosti, musíme realitu kriticky vnímať a nezakrývať si oči.
Nesmieme si myslieť, že náš hlas nezaváži.
Vrba a Wetzler bežali 140 kilometrov aby mohli povedať pravdu.
Nám dnes stačí zobrať do ruky mobilný telefón.
Stačí pár klikov a správu Vrbu a Wetzlera si môžete doma prečítať, môžete ju zdieľať. A môžete oponovať, ak by ju chcel niekto spochybňovať.
A musíme to robiť.
Mnohí stále považujú extrémistov za virtuálnu hrozbu, za šašov.
Ale oni rastú na sile. Toto je realita, ktorej aj tu na Slovensku čelíme.
A nesmieme si zatvárať oči alebo sa domnievať, že len tak pominie. Nič iné nám nezostáva.
Aby sa nikto z nás nemusel skrývať v kope dreva len preto, že vyzerá inak
Aby sa nikto z nás nemusel posypať tabakom a natrieť petrolejom, aby ho nenašli pátracie psy. Len preto, že vyznáva Boha, ktorého vyznávali jeho predkovia.
Aby sa nikto z nás nemusel báť, že niekto ublíži jeho rodine. Len preto, že poskytol človeku v núdzi jedlo, vodu a prístrešok.
Každý z nás môže byť hrdina. A v týchto časoch každý z nás aj musí byť hrdina.
Pretože – delenie ľudí na my a oni,
-pripomínanie náboženského pôvodu ľudských bytostí,
-konšpirovanie o spolčení etnika
nikdy a nikde v histórii ľudstva nekončilo len pri slovách.
A pre istotu to zopakujem ešte raz: v histórii antisemitizmus nikdy neostal len pri slovách.
Naša generácia má tak povinnosť tieto slová postihovať a predísť ich výskytu.
Nemáme právo vzdať sa.
***
Ďakujem Vám všetkým, že ste tu dnes s nami, čím dávate jasne najavo, že antisemitizmus v našej spoločnosti nemá miesto.
Osobitná vďaka patrí ODIHR (Úradu pre demokratické inštitúcie a ľudské práva) za neoceniteľnú podporu, ktorú poskytuje účastníckym štátom OBSE pri napĺňaní ich záväzkov v oblasti predchádzania všetkým formám diskriminácie a intolerancie.
A tiež za všestrannú podporu nášmu predsedníctvu pri organizovaní tejto konferencie.
Verím, že tieto dva dni povzbudia naše odhodlanie postaviť sa neznášanlivosti.
Ďakujem.