Požehnanie a modlitba
Význam modlitby v živote Židov
[… modlitba]
Význam modlitby pre Židov indikuje už pôvod hebrejského slova modlitba – tefila, odvodeného od slovného koreňa l’hitpalel, znamenajúceho súdiť, posudzovať sa. Na prvý pohľad možno prekvapivý význam, na druhej strane je to presne vystihnutý význam židovskej modlitby. Či už ďakujeme, prosíme, vzdávame slávu alebo sa spovedáme, vždy pri modlitbe ide o určitú sebareflexiu a pochopenie nášho miesta na svete a v celom B-žom stvorení. Naproti tomu v Jidiš sa používa na označenie modlitby slovo daven – odvodené podobne ako anglické slovo „divine“ – z latinského základu a znamenajúce svätý, B-žský, ten ku ktorému sa obraciam.
Pre veriaceho Žida je modlitba integrálnou súčasťou života, pripomínajúcou B-žskú prítomnosť a našu úlohu na tomto svete. Nie je to len niečo, čo sa raz do týždňa deje v synagóge (jedna z najdôležitejších židovských modlitieb Birkat haMazon – poďakovanie sa po jedle, sa nikdy neprednáša v synagóge), ale uvedomenie si B-žej prítomnosti a veľkosti (v zásade, to je modlitba) nás sprevádza v každej chvíľke života.
Modlitba sa však nesmie stať rutinou a automatickým opakovaním naučeného textu. Správne nastavenie mysle je nevyhnutné pre dokonalé prežitie modlitby. Uvedomenie si toho, že pri modlitbe hovoríme s B-hom, je minimálna požiadavka súvisiaca s nastavením mysle. Aj keď vonkajší pozorovateľ môže nadobudnúť dojem, že Židia sa môžu modliť len hebrejsky, opak je pravdou. Talmud pripúšťa modlenie sa v jazyku, ktorému rozumieme.
Väčšina židovských modlitieb využíva prvú osobu množného čísla „my“ častejšie ako prvú osobu jednotného čísla „ja“. Tento fakt poukazuje na spolupatričnosť celého židovského národa a záväzok vzájomne si pomáhať. Niektoré modlitby sa dokonca musia modliť spoločne a na to je potrebný tzv. minjan alebo spoločenstvo minimálne desiatich nábožensky dospelých Židov – mužov (po trinástom roku života).
[… požehnanie]
Požehnanie je určitou formou modlitby, v judaizme často využívanej. Recitujú sa ako v synagóge, tak v bežnom živote pri rôznych situáciách, ktoré počas dňa zažívame. Dajú sa ľahko rozpoznať, nakoľko sa vždy začínajú slovom baruch – požehnaný … Zaujímavosťou je, že slovo baruch, ako aj slovo berachot – požehnanie, je odvodené od rovnakého slovného koreňa, znamenajúceho „koleno“, čo vyúsťuje do praxe pokrčenia kolien a poklony hlavou pri začiatku prednesu požehnania. Tento zvyk zahŕňa aj časť Šemy, kde sa hovorí: „… vyznávať ho budeš celým telom…“
Pri požehnaniach v židovskej tradícii je veľmi dôležité uvedomiť si kto žehná komu. Na rozdiel od iných vierovyznaní, pri židovskom požehnaní nevykonáva dotyčná osoba požehnanie, ale vyjadruje údiv a rešpekt k veľkosti požehnania mena Hospodinovho.
Požehnania sa v zásade rozdeľujú na tri skupiny. Požehnania pri zažívaní akýchkoľvek materiálnych radostí, požehnania pri plnení micvot – príkazov a požehnania pri prežívaní výnimočnej situácie (akoby takého malého zázraku). Požehnania pri materiálnych radostiach majú za úlohu vyjadriť naše presvedčenie o tom, že sa nám ich dostáva len vďaka B-hu. Požehnania pri konaní micvot vyjadrujú našu radosť z plnenia príkazov (podľa tradície, ten ktorý plní príkazy len z povinnosti, a nie s radosťou, je väčší hriešnik ako ten, ktorý ich neplní vôbec). No a požehnaniami pre výnimočné situácie, čo môže byť blesk, dúha, ale aj dobré či zlé správy, potvrdzujeme správnosť a spravodlivosť B-žieho zásahu alebo rozhodnutia.
