Šabat

Šabat v živote Židov.

Šabat je určite najznámejší, no na druhej strane najmenej pochopený posvätný deň Židov. Nielen nežidia, ale aj samotní Židia často chápu a často aj pristupujú k Šabatu rozdielne. Pre jedných je to deň naplnený rôznymi príkazmi a obmedzeniami, pre druhých deň modlitieb, no v skutočnosti je siedmy deň dňom odpočinku, keď aj Hospodin po šiestich dňoch tvorenia sveta odpočíval. Či už je to tak, alebo onak, je neodškriepiteľné, že Šabat je jediným pre Židov posvätným dňom, o ktorom sa hovorí aj v desiatich prikázaniach.

Šabat je mnohými považovaný za najvýznamnejší deň v živote každého Žida, možno ešte významnejší ako Jom-kipur (Deň zmierenia). Jedine počas Šabatu sú jednotlivci zo zhromaždenia v synagóge volaní k čítaniu z Tóry.

Šabat je naozaj aj o príkazoch a zákazoch vykonávať niektoré činnosti, no nie preto, aby sme boli obmedzovaní, ale hlavne preto, aby sme boli oslobodení a mohli tento deň venovať pokoju a radosti z každej chvíľky života. Je zaujímavé, že zakázané činnosti nemusia byť bezpodmienečne späté s fyzickou námahou alebo výkonom povolania (inak by musel mať rabín zakázané viesť sobotňajšie pobožnosti, veď je to jeho povolanie), ale sú viazané na presne definované aktivity. Niektoré z nich sú uvedené v Tóre priamo, niektoré sú odvodené od činností potrebných na stavbu svätostánku v divočine, ktoré museli byť počas Šabatu pozastavené (Ex 31:13). Maimonides uvádza vo svojom diele o zákonoch týkajúcich sa Šabatu nasledovné činnosti, ktoré je zakázané počas tohto dňa vykonávať :

Pri všetkých týchto zákazoch a príkazoch je dôležité pamätať na jednu vec. Ľudský život je najposvätnejší. Je posvätnejší ako čokoľvek iné a pre jeho záchranu je samozrejme dovolené tieto predpisy porušiť, aj keď by sa nakoniec život nepodarilo zachrániť, pokúsiť sa o to musíme. Pikuach nefeš (Záchrana života) má prednosť pred všetkým, za každých okolností.

Aj modlitba je iba sprievodným znakom Šabatu a nie je tým, čo ho robí iným v porovnaní s ostatnými dňami. Modlitba sprevádza Židov aj počas každého bežného dňa v týždni, najmenej trikrát denne. Povedať o Šabate, že je dňom modlitby je v podstate správne, ale s dôrazom na jej slávnostnejšie prevedenie v porovnaní s bežnými dňami.

Chápanie Šabatu, ako dňa odpočinku, je už naozaj veľmi blízko jeho podstate. Samotná myšlienka voľného dňa v sedemdňovom cykle je historicky veľmi unikátna. Židia boli jedinou starovekou civilizáciou, ktorá mala takýto zákon. Pre iné národy bolo odpočívanie a zábava pre vládcov a pre pracujúcich a nevoľníkov bola „odpočinkom“ práca. Gréci považovali vtedajších Židov za lenivých, lebo mali sviatok každý týždeň.

Šabat v sebe zahŕňa dve prelínajúce sa prikázania Zachor po hebrejsky pamätať a Šamor v preklade dodržiavať. Pamätať neznamená, len si zapamätať, že siedmim dňom týždňa je Šabat. To by ešte mohol zvládnuť každý, ale pamätať na význam tohto posvätného dňa, ako v súvislosti so stvorením sveta, tak s odchodom z Egypta. No a prostredníctvom dodržiavania pravidiel a príkazov vlastne Šabat slávime a posväcujeme ho.

Tradície a zvyky slávenia Šabatu.

Príprava na Šabat začína v piatok dopoludnia, no v dnešnom upracovanom a uponáhľanom svete je lepšie začať už vo štvrtok popoludní, aby sa všetko stihlo. Nielen človek, ale aj jeho okolie sa odieva do slávnostného šatu. Upratuje sa, umýva, varí a chystá tak, aby v piatok popoludní bolo všetko nachystané. Každý detail v domácnosti by mal poukazovať na výnimočnosť tohto dňa a tým ho oddeľovať od ostatných. Keďže počas Šabatu nie je dovolené variť, musí byť aj všetko jedlo nachystané dopredu. To platí o všetkom, čo na Šabat potrebujeme, ale čo nie je možné počas Šabatu vykonávať.

Šabat, ako ostatne všetky dni podľa židovského počítania, začína západom Slnka. V dnešných dňoch je možné získať presné informácie o začiatku Šabatu v oblasti, v ktorej žijete, z rôznych zdrojov (pre Žilinu napríklad aj z našej stránky) a nemusíte teda zúfať, keď je obloha zamračená a neviete, či už Slnko zapadlo alebo nie.

Jedným z prvých úkonov signalizujúcich príchod Šabatu je zapálenie sviečok. Sviečky by sa mali zapáliť nie neskôr ako 18 minút pred príchodom Šabatu a zapaľuje ich pani domu. V niektorých domácnostiach si svoje sviečky ešte predtým zapáli mladé dievča. Sviečky by mali byť také, aby vydržali horieť aspoň po požehnanie vína Kiduš.

Po zapálení sviečok a príchode Šabatu sa rodina väčšinou stretne ku krátkej večernej bohoslužbe, ktorá môže nahradiť aj bohoslužbu v synagóge, pokiaľ nie je možné dať dokopy Minjan (desať mužov). Rodina sa potom odoberie ku stolu, kde na všetkých už čaká šabatová hostina. Hlava rodiny prednesie požehnanie nad vínom Kiduš a požehnanie chleba, ktoré sa robí spravidla nad dvoma bochníkmi chleba Chala. Samotná večera nemá presne stanovené pravidlá, čo a kedy jesť. Zvyky sa rôznia nielen od rodiny k rodine, ale aj podľa pôvodu (Sefardi alebo Aškenázi) a podľa krajiny, kde rodina žije. Po skončení večere sa recituje poďakovanie za jedlo.

Počas Šabatu je zvykom mať tri hlavné jedlá. Prvé v piatok večer. Druhé v sobotu na obed, ktorým býva v našich končinách napr. Šolet, jedlo pripravené deň dopredu (v piatok), ktoré vydrží teplé až do soboty obeda. Tretie jedlo už býva ľahšie a uzatvára Šabat v sobotu podvečer.

Popoludňajšie aktivity v sobotu väčšinou zhŕňajú všetko, čo môže robiť rodina spolu od krátkych výletov, cez hranie šachu až po rozhovory, ktoré nemusia byť len nad Tórou. Výnimkou je popoludňajší spánok hlavy rodiny, na ktorom sa samozrejme ostatní nezúčastňujú. V každom prípade je čas strávený so svojimi blízkymi častokrát tým najlepším balzamom na telo i dušu.

Šabat končí opäť západom Slnka a príchodom noci. Presnejšie po objavení sa prvých troch hviezd na nebi. Väčšinou je to približne 40 minút po západe Slnka. Rodina sa zíde k rituálu, ktorý sa nazýva Havdala (oddelenie), keď sa recituje modlitba nad vínom, sviečkami a voňavým korením, ktorého sladká vôňa by mala prejsť aj na ostatné dni týždňa.