Židia, ktorí v októbri 1938 videli, ako z Finančného paláca v Žiline zhadzujú československú zástavu, a na jej miesto vztyčujú vlajku slovenskú, mali pocit, že sa deje pre nich niečo nedobré. Ten pocit sa bohužiaľ naplnil.
V našom meste bola 6. októbra 1938 vyhlásená autonómia Slovenska. Žilinskí židia mali obavy, ale väčšina z nich, tak ako židia na celom Slovensku, žila ešte v ilúziách. I v ďalších rokoch verili , že príslušné protižidovské opatrenie je posledné, že vláda ďalej nezájde, že je síce zle, ale nejako bude. Veď na ústrky a diskrimináciu boli po generácie zvyknutí. I v čase transportov, keď už šlo o holý život, nositelia rôznych výnimiek dúfali, že sa zachránia. Daromná bola snaha židov prispôsobiť sa, dohodnúť sa s tými, čo sa dohodnúť nechceli. V období autonómie sa roznecovala protižidovská nenávisť, čas systematických opatrení proti židom ale ešte nenastal.
Dňa 14. marca 1939 vznikla prvá Slovenská republika. Začína prúd nariadení, zákonov a vyhlášok, ktorý postupne obmedzoval a zbavoval židov ich občianskych a hospodárskych práv, vyraďoval ich z jednotlivých oblastí života. K 1. januáru 1940 prepustilo mesto svojich židovských zamestnancov. Mnohí túžili po tom zmocniť sa židovského majetku. Roku 1939 bolo v meste 756 obchodníkov so živnostenským oprávnením, z toho 424 židovských. Pripravoval sa pôda na krádež vo veľkom. Vznikla okresná komisia pre arizáciu, medzi arizovanými podnikmi bol napríklad známy hotel Rémi. V rokoch 1941- 1942 bolo v Žiline zlikvidovaných 414 židovských podnikov a ďalšie boli arizované. Domy židov (v Žiline ich bolo okolo 260) prešli postupne do vlastníctva štátu. Do transportov si židia mohli vziať len 50 kg na osobu a ich hnuteľnosti rozpredali na dražbách.
Ďalšie a ďalšie nariadenia prinášali židom nielen stále viac diskriminácie, ale viedli aj k pauperizácii a izolácii židov, ktorí sa mali stať nielen zbytočnými, ale bremenom, ktorého je potrebné sa zbaviť. Židovskí žiaci boli vyhodení zo škôl, židovskí zamestnanci vyhadzovaní z práce. V Žiline židia nesmeli do 10. hodiny chodiť na tržnicu, navštevovať sady, kaviarne, reštaurácie a kiná. V septembri 1941 vyšiel tzv. Židovský kódex, podľa ktorého sa zaviedlo povinné označenie židov – šesťcípa Davidova hviezda.
Nanútenou povinnou organizáciou pre židov bola Ústredňa židov. Jej žilinská odbočka organizovala preškoľovacie kurzy, ktoré mali rekvalifikovať mladých ľudí na remeselnícke a poľnohospodárske povolania. Malo im to uľahčiť nájsť si prácu na Slovensku, resp. pripraviť ich na život v Palestíne. Väčšina účastníkov kurzov ale zahynula počas holokaustu. V Žiline bola kolektívna preškoľovacia skupina, rôzne remeselnícke kurzy, v Bánovej záhradnícka skupina. Pôsobili tu židovské pracovné strediská, pričom žilinských židov poslali robotovať aj do Hiadela, Jalnej atď., niektorí sa aspoň načas zachránili v pracovných táboroch.
Všetky opatrenia výkonných orgánov ale smerovali k tomu vyviezť židov a zbaviť sa ich tak raz navždy. K tomu slúžili aj rôzne súpisy a evidencie židov. V marci 1942 sa zriadili koncentračné strediská pre sústreďovanie židov oficiálne zaradených do práce, v skutočnosti na ich deportáciu do vyhladzovacích táborov. Žilinské koncentračné stredisko, jedno z piatich na Slovensku, začalo fungovať 21. marca 1942. Tábor bol v nehygienických drevených barakoch, ktoré boli už dlhší čas prázdne a patrili ku kasárenským objektom. Prvý dojem z tábora bol nasledujúci: bieda, špina, zúfalé tváre vyhladovaných ľudí. Ukrutnosti zo strany dozorcov boli predzvesťou pekla v Osvienčime. Zaistencom vzali všetky cennosti, nasledovala osobná prehliadka, ku každodennej realite patrilo šikanovanie väzňov a ich bitie. Dozorcovia brali úplatky, ale za tých čo sa takto vykúpili, museli do transportu nastúpiť iní.
Podľa, pravdepodobne nemeckého zoznamu, bolo roku 1942 vypravených zo Žiliny 19 transportov, väčšina z nich do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Transportmi vypravenými zo Žiliny odišlo na cestu bez návratu 18.223 slovenských židov. Okresný náčelník hlásil 19. júna 1942, že zo Žilinského okresu dovtedy odtransportovali 1.321 židov. Celkom bolo roku 1942 vyvezených zo Slovenska takmer 58.000 židov. Z nich prežilo 282.
| …predchádzajúca strana |
