nezaradil Žilinu. Šrobár súčasne ale ostro kritizoval vtedajší maďarský režim za postoj k židom a obvinil ho z „osobného vyhubenia maďarského židovstva“. Dodal, že v ČSR majú slobodu a rovnoprávnosť všetky náboženstvá.12
Roku 1930 Karol Medvecký napísal, že „po prevrate na Slovensku ostalo mnoho židov a maďarónov, ktorí mali len tú myšlienku: zničiť národnú slobodu Slovenska“.13
Skutočnosť je ale taká, židia v diaspóre boli lojálni ku krajine v ktorej žili. Keď štátna správa požadovala, aby boli Maďarmi, tak sa i stalo. Nebola v tom žiadna mimoriadna láska k maďarskému národu, ani nenávisť k národu slovenskému. Židia sa proste prispôsobili, tak ako to robili po stáročia. Velila im k tomu skúsenosť vždy prenasledovanej a zaznávanej menšiny. Ostatne, v monarchii mali nielen možnosť prispôsobiť sa, ale Rakúsko- Uhorsko im aj zabezpečilo ekonomické a náboženské slobody.
Je preto prirodzené, rozpad Rakúsko- Uhorska sa stretol u židov na Slovensku s nemalými obavami. Nebude nová moc opakom predchádzajúcej vlády, čo by v prípade židov znamenalo odstránenie doterajších práv? Skúsenosť židov naučila, že zmeny im neprinášajú vždy zlepšenie, skôr naopak. Komu vtedy na Slovensku hovorili niečo mená Masaryk, Beneš alebo Štefánik?
V tejto súvislosti je zaujímavé upozornenie J. Jelínka na obežník Šrobárovho ministerstva pre správu Slovenska zo 16. augusta 1919, podľa ktorého sa mal zbierať materiál o chovaní židov pred vojnou a počas pobytu maďarskej červenej armády. Cieľom bolo delegitimovať židov, postaviť ich na pranier ako neverných a neúprimných voči slovenskému národu. Jelínek ale poukazuje na to, že žijúc medzi dvoma kameňmi, židia si zvyčajne nemohli dovoliť prikloniť sa k jednej zo strán. V postoji k Maďarom, ako aj k Slovákom sa žid riadil vždy svojou potrebou zaistiť si chlieb každodenný.14
Začiatky ČSR pre mnohých židov na Slovensku neboli šťastné. Na mnohých miestach došlo k násilnostiam proti ich životom a majetku. Sú názory, že tieto rabovačky nemali protižidovský charakter, ale šlo o spontánny výbuch hnevu proti utlačovateľom vôbec. Nechýbajú ale ani tvrdenia, že židia sa postavili na stranu Maďarov v bojoch proti ČSR. Obsiahle údaje o týchto nepokojoch prináša K. Medvecký vo svojom Slovenskom prevrate. Ide ale o informácie len z jednej strany, interpretácia samotných židov chýba. Môžeme tu použiť rovnaké hodnotenie ako Jelínek v prípade Šrobárovej obežníkovej akcie: „Referenti tu vlastne podávajú morálne a moralistické úsudky o správaní sa Židov a nie presný, faktografický popis.“15 V každom prípade je zaujímavé, že tí, čo poukazovali na dedičnú zbabelosť židov, zrazu videli týchto ľudí ako so zbraňou v ruku bojujú.
Čo sa týka Žiliny, Medvecký uvádza, že v deň prevratu boli židovské krčmy v meste pozatvárané. Hneď po rabovačkách bola organizovaná národná rada.16 15. novembra 1918 odchádza čs. vojsko zo Žiliny. Cestou ho napadli žilinskí židia a maďarskí železničiari. Potom, čo do mesta vtiahlo maďarské vojsko, vojaci a niektorí ozbrojení žilinskí židia strieľali.17
Ernestína Krenková- Nováková (1909) si spomína ako z okolitých dedín prišli do Žiliny dedinčania, vtrhli do židovských bytov a domov, brali čo sa dalo a ukradnuté veci nakladali na svoje vozy. Jej otec sa rabovaniu vyhol tak, že zvesil mezuzu a na dvere si namiesto Ferdinand Novák napísal František Novák.
________________________________________
12Slovenský denník, 3.1. 1920
13K. Medvecký: Slovenský prevrat I, Bratislava 1930, str. 371
14J. Jelínek: Pokus o delegitimizáciu Židov na Slovensku v roku 1919, Acta Judaica č. 9, 2003, str. 75- 78
15Tamže, str. 77
16K. Medvecký, tamže str. 362
17Tamže zväzok II, str. 92- 93
| …predchádzajúca strana |
